Svedectvo sr. Ulriky

Bolo to tak dávno, keď na mňa pozrel ON a povedal: Poď za mnou! A pri tom mám tie chvíle pred očami a v srdci veľmi živé.

Rok 1992 – 3 roky po nežnej revolúcii, vo veku 21 rokov som vedela, že sa nechcem vydať. Teda nieže by som nechcela mať deti, ale skôr som si nevedela predstaviť život v manželstve. Veľmi som závidela mojim rodákom bohoslovcom, že oni to majú jasné. Ale čo ja? Milujem Ježiša, chcem slúžiť ľuďom, túžim ľuďom svedčiť o radosti a dobrodružstve s Ním. Ale ako?

Bola som zmätená, stratená,…. a v takom stave som sa zaľúbila, alebo Jožko sa zaľúbil do mňa a ja som mu to zo slušnosti opätovala, som trávila voľné chvíle s Jožkom. Bolo to pre mňa úmorné, lebo som vedela, že ho skôr či neskôr opustím. Moja mamka ma motivovala, že si postupne zvyknem a nakoniec sa vydám.

Kričala som na môjho Boha, že neviem čo mám robiť, že potrebujem Jeho pomoc, že sama sebe nerozumiem a tak. Boh nedal dlho čakať.

Jožko ma pozval v rámci randenia do kina. Pýtala som sa ho na aký film ideme, ale on vravel že nevie. Boh mal pre mňa film pripravený. Volal sa Čierne rúcho a celý príbeh bol o mladom jezuitovi, ktorý si spomínal na svoje ambície budúceho právnika, manžela (keďže bol už zasnúbený), otca atď. Lenže Boh ho chcel mať medzi indiánmi, aby svedčil o Jeho láske. Celý film som preplakala, keďže v jeho úlohe som sa videla na 99%. Totiž nemám misionárskeho ducha.

Po skončení filmu som sa pýtala Jožka, či chce mať zo mňa vzornú manželku a matku našich detí. Ktorá má vyprané, vyžehlené, navarené a viete, všetko čo k rodine patrí. Jožko sa priznal, že samozrejme a ja som mu presvedčene povedala, že ja mu to nedám. Že ešte neviem kde a ako budem hovoriť o Ježišovi a žiť s Ježišom, ale rodina to nebude. Príbeh mladého jezuitu, ktorý bol navyše skutočným príbehom, ma tak dostal, že idem touto cestou, aj keď netuším kde.

Po 1. lekcii v kine som sa „náhodou“ stretla s kamoškou, ktorá už bola kandidátka v jednej reholi a prosila som ju, nech ma zoznámi s nejakými sestrami. Nechcela som ísť do tej istej rehole ako ona, lebo sa mi zdala veľmi vážna a až dôstojná, keď začala kandidatúru. Ja som chcela ostať sama sebou – radostnou.

Kamoška mi povedala, že blízko nášho rodiska sú aj sestry uršulínky. Nech im napíšem. Adresu som si našla v telefónnom zozname a napísala som. Písali sme si a netrpezlivo som čakala, kedy môžem prísť na prvú návštevu. A tu prišla od Neho 2. lekcia. Po dohode, že kedy a kde sa stretneme, som vyrazila. Samozrejme s veľkým strachom, lebo som hriešna, nehodná a také čosi podobné ma otravovalo a teda, že aj tak ja v reholi dlho nevydržím. Alebo sestry so mnou. Pred stretnutím so sestrami som zašla do nádhernej katedrály sv. Alžbety v Košiciach na modlitbu. Netuším ako dlho som sa modlila, len viem, že som sa stále pozerala na velikánsky kríž.

Po modlitbe som vyrazila k sestrám. Nie je to ďaleko.  Päť minút sviežej chôdze, ale pre mňa to bola večnosť. Počas cesty som jasne počula: „Nechoď tam! Uvidíš veľkú ťažkú bránu, šedivú budovu, okná budú za mrežami. Otvorí Ti asketická – vychudnutá, navyše stará sestra s prísnou tvárou. Nikdy už nepôjdeš do divadla, na koncerty, do filharmónie … Zatvorí sa za Tebou brána a Ty už nikdy neuvidíš milované slnko…“ Spýtala som sa. „A stretnem tam Ježiša?“ Odpoveď neprišla, ale do môjho srdca prišiel pokoj a radosť. Teda odpoveď prišla, ale nie v slovách.

Zazvonila som na veľkú ťažkú bránu, okná boli zamrežované. Čo myslíte, ako asi vyzerala sestra vrátnička? Presne podľa popisu toho čudného hlasu. Vyjachtala som, že som Zuzka zo Sečoviec a že som prišla za ctihodnou matkou predstavenou. Sestra Žofia sa usmiala a povedala, že sestra predstavená je s kandidátkami v divadle – na divadelnom predstavení. “Vy môžete chodiť do divadla?“ Sr. Žofia sa zasmiala a prikývla, že najmä mladé sestry chodia s dievčatami z internátu na koncerty a do divadla a do kina. Zatvorila som oči a predo mnou stál v mojej fantázii Ježiš s ružou v ruke a ja som vedela, že tu nikde inde nebude môj život pokračovať.

Dnes mám 50 rokov a takéto prekvapenia má Ježiš pre mňa a pre moje sestry pripravené veľmi často😊.

Nikdy sa neopakuje a vždy čosi nové vymyslí. A je beťár.

sr. Ulrika

NAJNOVŠIE ČLÁNKY

UISG Program pre formátorky

V Ríme z 22 krajin sveta

Od januára do konca júna som dostala tú milosť byť súčasťou Programu pre prípravu formatorov 2022. Je to program, ktorý ponúka UISG (Medzinárodná únia generálnych predstavených). Jeho cieľom je poskytnúť rôzne nástroje a zdroje, ktoré pomôžu účastníčkam získať a upevniť si zručnosti, ktoré budú užitočné pre sestry, ktoré budú pracovať vo formácii.
Koordinátorkou programu je Sr. Cynthia Reyes, SRA, asistentkou koordinátorky Sr. Toni Longo, ASC a výkonnou sekretárkou Sr. Patricia Murray, IBVM.

Čítať viac »

Duchovná obnova The Chosen

V čase 20.5. – 22.5. 2022 sme sa v košickom kláštore obohatili navzájom pri Ježišových nohách. Sv. Angela nám hovorí vo svojich radách:“ Nech sa stretávajú pri nohách Ježiša Krista Ukrižovaného!“

Čítať viac »

Reportáž z kláštora v Suchej nad Parnou

Odídenci z Ukrajiny žijú medzi nami. Stretávame ich na ulici, v obchodoch, na detských ihriskách… Často okolo nich len prejdeme. Nemáme odvahu sa prihovoriť. Ale ak ich chceme spoznať, inej cesty niet. Vybrali sme sa preto do Suchej nad Parnou, kde sestry uršulínky prijali rodiny z Ukrajiny.

Čítať viac »

Jedna svieca stačí

Autentické svedectvo o pokuse komunistov zlikvidovať ženské rehole a o živote v 40-ročnom vyhnanstve. Doplnené o desiatky vzácnych fotografií, unikátne listinné dôkazy, archívne dokumenty, originálne mapy i najnovšie zistenia historikov.

Čítať viac »