Svedectvo sr. Ulriky

Bolo to tak dávno, keď na mňa pozrel ON a povedal: Poď za mnou! A pri tom mám tie chvíle pred očami a v srdci veľmi živé.

Rok 1992 – 3 roky po nežnej revolúcii, vo veku 21 rokov som vedela, že sa nechcem vydať. Teda nieže by som nechcela mať deti, ale skôr som si nevedela predstaviť život v manželstve. Veľmi som závidela mojim rodákom bohoslovcom, že oni to majú jasné. Ale čo ja? Milujem Ježiša, chcem slúžiť ľuďom, túžim ľuďom svedčiť o radosti a dobrodružstve s Ním. Ale ako?

Bola som zmätená, stratená,…. a v takom stave som sa zaľúbila, alebo Jožko sa zaľúbil do mňa a ja som mu to zo slušnosti opätovala, som trávila voľné chvíle s Jožkom. Bolo to pre mňa úmorné, lebo som vedela, že ho skôr či neskôr opustím. Moja mamka ma motivovala, že si postupne zvyknem a nakoniec sa vydám.

Kričala som na môjho Boha, že neviem čo mám robiť, že potrebujem Jeho pomoc, že sama sebe nerozumiem a tak. Boh nedal dlho čakať.

Jožko ma pozval v rámci randenia do kina. Pýtala som sa ho na aký film ideme, ale on vravel že nevie. Boh mal pre mňa film pripravený. Volal sa Čierne rúcho a celý príbeh bol o mladom jezuitovi, ktorý si spomínal na svoje ambície budúceho právnika, manžela (keďže bol už zasnúbený), otca atď. Lenže Boh ho chcel mať medzi indiánmi, aby svedčil o Jeho láske. Celý film som preplakala, keďže v jeho úlohe som sa videla na 99%. Totiž nemám misionárskeho ducha.

Po skončení filmu som sa pýtala Jožka, či chce mať zo mňa vzornú manželku a matku našich detí. Ktorá má vyprané, vyžehlené, navarené a viete, všetko čo k rodine patrí. Jožko sa priznal, že samozrejme a ja som mu presvedčene povedala, že ja mu to nedám. Že ešte neviem kde a ako budem hovoriť o Ježišovi a žiť s Ježišom, ale rodina to nebude. Príbeh mladého jezuitu, ktorý bol navyše skutočným príbehom, ma tak dostal, že idem touto cestou, aj keď netuším kde.

Po 1. lekcii v kine som sa „náhodou“ stretla s kamoškou, ktorá už bola kandidátka v jednej reholi a prosila som ju, nech ma zoznámi s nejakými sestrami. Nechcela som ísť do tej istej rehole ako ona, lebo sa mi zdala veľmi vážna a až dôstojná, keď začala kandidatúru. Ja som chcela ostať sama sebou – radostnou.

Kamoška mi povedala, že blízko nášho rodiska sú aj sestry uršulínky. Nech im napíšem. Adresu som si našla v telefónnom zozname a napísala som. Písali sme si a netrpezlivo som čakala, kedy môžem prísť na prvú návštevu. A tu prišla od Neho 2. lekcia. Po dohode, že kedy a kde sa stretneme, som vyrazila. Samozrejme s veľkým strachom, lebo som hriešna, nehodná a také čosi podobné ma otravovalo a teda, že aj tak ja v reholi dlho nevydržím. Alebo sestry so mnou. Pred stretnutím so sestrami som zašla do nádhernej katedrály sv. Alžbety v Košiciach na modlitbu. Netuším ako dlho som sa modlila, len viem, že som sa stále pozerala na velikánsky kríž.

Po modlitbe som vyrazila k sestrám. Nie je to ďaleko.  Päť minút sviežej chôdze, ale pre mňa to bola večnosť. Počas cesty som jasne počula: „Nechoď tam! Uvidíš veľkú ťažkú bránu, šedivú budovu, okná budú za mrežami. Otvorí Ti asketická – vychudnutá, navyše stará sestra s prísnou tvárou. Nikdy už nepôjdeš do divadla, na koncerty, do filharmónie … Zatvorí sa za Tebou brána a Ty už nikdy neuvidíš milované slnko…“ Spýtala som sa. „A stretnem tam Ježiša?“ Odpoveď neprišla, ale do môjho srdca prišiel pokoj a radosť. Teda odpoveď prišla, ale nie v slovách.

Zazvonila som na veľkú ťažkú bránu, okná boli zamrežované. Čo myslíte, ako asi vyzerala sestra vrátnička? Presne podľa popisu toho čudného hlasu. Vyjachtala som, že som Zuzka zo Sečoviec a že som prišla za ctihodnou matkou predstavenou. Sestra Žofia sa usmiala a povedala, že sestra predstavená je s kandidátkami v divadle – na divadelnom predstavení. “Vy môžete chodiť do divadla?“ Sr. Žofia sa zasmiala a prikývla, že najmä mladé sestry chodia s dievčatami z internátu na koncerty a do divadla a do kina. Zatvorila som oči a predo mnou stál v mojej fantázii Ježiš s ružou v ruke a ja som vedela, že tu nikde inde nebude môj život pokračovať.

Dnes mám 50 rokov a takéto prekvapenia má Ježiš pre mňa a pre moje sestry pripravené veľmi často😊.

Nikdy sa neopakuje a vždy čosi nové vymyslí. A je beťár.

sr. Ulrika

NAJNOVŠIE ČLÁNKY

Viete, čo je to kuťa? Alebo ako sme slávili narodenie Pána tieto Vianoce.

Keď na chodbách nášho kláštora svietilo iba svetlo sviec, za spevu kolied sa stretávali pred kaplnkou dve komunity. Po adorácii a slávnostných vešperách vychádzala z kaplnky komunita s najstaršími sestrami a po schodoch schádzala komunita našich ukrajinských priateľov. Na rukách niesla mama Svetlana malého Romanka a pán Saša niesol v rukách niečo veľké, zjavne ťažké. Dar k Vianociam…

Čítať viac »

STRETNUTIE MENÍ ŽIVOT

V auguste 2023 sa v Lisabone uskutočnia Svetové dni mládeže. Stretnutie mladých z celého sveta. Chceme umožniť skupine 22 aktívnych mladých ľudí reprezentovať aj našu krajinu. Celý pobyt aj s cestou však stojí 800,- na osobu, spolu nás to teda bude stáť viac ako 17 000,-. Približne polovicu nákladov sme schopní hradiť z vlastných zdrojov a zo zdrojov účastníkov, stále nám však chýba viac ako 8 000,-.

Čítať viac »

AKO BOH PLNÍ NAŠE SNY ALEBO DAR PRE URŠULÍNKY

Pri upratovaní našej veľkej jedálne rada počúvam Simu Magušinovú (a so mnou polovica prízemia nášho kláštora :). Mám rada jej pravdivé, hlboké a zároveň jednoduché texty. Raz som sa tak zamýšľala nad tým, aký text by Sima vymyslela na rehoľný život. Čo by na ňom vyzdvihla a ako by ho vnímala.

Čítať viac »