Svedectvo sr. Ulriky

Bolo to tak dávno, keď na mňa pozrel ON a povedal: Poď za mnou! A pri tom mám tie chvíle pred očami a v srdci veľmi živé.

Rok 1992 – 3 roky po nežnej revolúcii, vo veku 21 rokov som vedela, že sa nechcem vydať. Teda nieže by som nechcela mať deti, ale skôr som si nevedela predstaviť život v manželstve. Veľmi som závidela mojim rodákom bohoslovcom, že oni to majú jasné. Ale čo ja? Milujem Ježiša, chcem slúžiť ľuďom, túžim ľuďom svedčiť o radosti a dobrodružstve s Ním. Ale ako?

Bola som zmätená, stratená,…. a v takom stave som sa zaľúbila, alebo Jožko sa zaľúbil do mňa a ja som mu to zo slušnosti opätovala, som trávila voľné chvíle s Jožkom. Bolo to pre mňa úmorné, lebo som vedela, že ho skôr či neskôr opustím. Moja mamka ma motivovala, že si postupne zvyknem a nakoniec sa vydám.

Kričala som na môjho Boha, že neviem čo mám robiť, že potrebujem Jeho pomoc, že sama sebe nerozumiem a tak. Boh nedal dlho čakať.

Jožko ma pozval v rámci randenia do kina. Pýtala som sa ho na aký film ideme, ale on vravel že nevie. Boh mal pre mňa film pripravený. Volal sa Čierne rúcho a celý príbeh bol o mladom jezuitovi, ktorý si spomínal na svoje ambície budúceho právnika, manžela (keďže bol už zasnúbený), otca atď. Lenže Boh ho chcel mať medzi indiánmi, aby svedčil o Jeho láske. Celý film som preplakala, keďže v jeho úlohe som sa videla na 99%. Totiž nemám misionárskeho ducha.

Po skončení filmu som sa pýtala Jožka, či chce mať zo mňa vzornú manželku a matku našich detí. Ktorá má vyprané, vyžehlené, navarené a viete, všetko čo k rodine patrí. Jožko sa priznal, že samozrejme a ja som mu presvedčene povedala, že ja mu to nedám. Že ešte neviem kde a ako budem hovoriť o Ježišovi a žiť s Ježišom, ale rodina to nebude. Príbeh mladého jezuitu, ktorý bol navyše skutočným príbehom, ma tak dostal, že idem touto cestou, aj keď netuším kde.

Po 1. lekcii v kine som sa „náhodou“ stretla s kamoškou, ktorá už bola kandidátka v jednej reholi a prosila som ju, nech ma zoznámi s nejakými sestrami. Nechcela som ísť do tej istej rehole ako ona, lebo sa mi zdala veľmi vážna a až dôstojná, keď začala kandidatúru. Ja som chcela ostať sama sebou – radostnou.

Kamoška mi povedala, že blízko nášho rodiska sú aj sestry uršulínky. Nech im napíšem. Adresu som si našla v telefónnom zozname a napísala som. Písali sme si a netrpezlivo som čakala, kedy môžem prísť na prvú návštevu. A tu prišla od Neho 2. lekcia. Po dohode, že kedy a kde sa stretneme, som vyrazila. Samozrejme s veľkým strachom, lebo som hriešna, nehodná a také čosi podobné ma otravovalo a teda, že aj tak ja v reholi dlho nevydržím. Alebo sestry so mnou. Pred stretnutím so sestrami som zašla do nádhernej katedrály sv. Alžbety v Košiciach na modlitbu. Netuším ako dlho som sa modlila, len viem, že som sa stále pozerala na velikánsky kríž.

Po modlitbe som vyrazila k sestrám. Nie je to ďaleko.  Päť minút sviežej chôdze, ale pre mňa to bola večnosť. Počas cesty som jasne počula: „Nechoď tam! Uvidíš veľkú ťažkú bránu, šedivú budovu, okná budú za mrežami. Otvorí Ti asketická – vychudnutá, navyše stará sestra s prísnou tvárou. Nikdy už nepôjdeš do divadla, na koncerty, do filharmónie … Zatvorí sa za Tebou brána a Ty už nikdy neuvidíš milované slnko…“ Spýtala som sa. „A stretnem tam Ježiša?“ Odpoveď neprišla, ale do môjho srdca prišiel pokoj a radosť. Teda odpoveď prišla, ale nie v slovách.

Zazvonila som na veľkú ťažkú bránu, okná boli zamrežované. Čo myslíte, ako asi vyzerala sestra vrátnička? Presne podľa popisu toho čudného hlasu. Vyjachtala som, že som Zuzka zo Sečoviec a že som prišla za ctihodnou matkou predstavenou. Sestra Žofia sa usmiala a povedala, že sestra predstavená je s kandidátkami v divadle – na divadelnom predstavení. “Vy môžete chodiť do divadla?“ Sr. Žofia sa zasmiala a prikývla, že najmä mladé sestry chodia s dievčatami z internátu na koncerty a do divadla a do kina. Zatvorila som oči a predo mnou stál v mojej fantázii Ježiš s ružou v ruke a ja som vedela, že tu nikde inde nebude môj život pokračovať.

Dnes mám 50 rokov a takéto prekvapenia má Ježiš pre mňa a pre moje sestry pripravené veľmi často😊.

Nikdy sa neopakuje a vždy čosi nové vymyslí. A je beťár.