Svedectvo sr. Jany Pavly

Som povolaná? To bola otázka, s ktorou som sa sama dlho trápila. Cítila som, že ma rehoľný život priťahuje a že medzi sestrami sa cítim ako doma. No mala som pocit, že sa neviem dostatočne modliť, že nepočujem Boha a nemám s ním dosť hlboký vzťah, aby som mohla žiť rehoľný život. Dlho bola vo mne otázka, či som vlastne povolaná.

Pochádzam z veriacej rodiny, rodičia ma viedli od malička k viere a tak som sa k Bohu dostávala postupne, po malých krokoch, ktoré som si ani neuvedomovala. No bola som zaplavená mnohými príbehmi o povolaní, ktoré mali v sebe väčšinou istú dávku mystiky vo forme hlbokých stretnutí sa s Bohom, citovými zážitkami. Ja som bola vždy úplne obyčajné dievča, ktoré nepocítilo v jednom okamihu veľkú Božiu lásku, ktorá by ho nasmerovala do zasväteného života. Tak bola vo mne dilema. Túžim patriť Bohu, ale on mi svoju lásku nejako veľkolepo nedal spoznať. Čo teraz?

Pritom, keď som sa pozerala na svoj život, bolo veľa malých drobnosti, ktorými mi Boh ukazoval cestu k Nemu.

Spomínam si na jednu udalosť. Viaceré moje kamarátky zo stretka sa v čase môjho hľadania zasnúbili. Aj ja som túžila poznať moju cestu. Raz som pri učení sa na skúšky povedala Bohu, že ak ma chce v reholi, rada by som od neho dostala prsteň ako znak, že ma chce mať pre seba. O krátko na to sme mali terény z geografie Slovenska. Týždeň sme chodili po Slovensku a obdivovali jeho krásy. Jeden deň sme sa zastavili aj v rómskej osade. Chvíľu sme tam pobudli, porozprávali sa s ľuďmi a pokračovalo sa v ceste. No keď sme odchádzali, pribehlo za mnou dievča. Poťahalo ma za ruku a dávalo mi prsteň, že si ho mam zobrať na pamiatku. Ostala som cela prekvapená a uvedomila som si, že som dostala prsteň. Keď som sa na to spätne pozrela, vedela som, že to určite nebola náhoda.

Po dlhom rozlišovaní a trápení som sa nakoniec rozhodla vstúpiť k sestrám. Úspešne som prechádzala formáciou, ale tá istá otázka sa vo mne stále vynárala. Som povolaná? Neviem, či mám dostatočný vzťah s Bohom na to, aby som bola rehoľnou sestrou. Necítila som jeho lásku, ale videla som, ako koná v mojom živote. Bola som šťastná, že som uršulínkou, ale stále som sa bála, či to je moje miesto.

Čo teraz robiť? Budem mať pred večnými sľubmi a stále sa vo mne objavuje pocit neistoty. V poslednom roku juniorátu som sa dostala na jedny duchovné cvičenia, ktoré mi otvorili oči a ukázali mi, ako ma Boh miluje a chce ma mať pre seba. Hlbšie som si  uvedomila, že Boh sa ku mne prihovára cez mnohé bežné veci, ľudí a vzťahy. Ukázal mi, že vzťah s ním je to, keď ráno začínam deň modlitbou a večer s ňou končím, keď si nájdem čas a spravím spolusestre radosť, keď sa na druhých usmejem, keď verne žijem to, čo som mu sľúbila.

Boh ma počas toho času uistil, že som povolaná, a že môj vzťah s Ním sa rozvíja každý deň takým spôsobom, aby som mu ostala verná.

Toto bolo moje hľadanie odpovede na otázku: „Som povolaná?“ A skončilo mojou odpoveďou počas večných sľubov. Našla som svoje povolanie medzi sestrami uršulínkami. Som si istá, že Boh mi ho dával spoznať po kúskoch preto, lebo to bolo pre mňa najlepšie.