Serviam – nielen heslo našich uršulínskych škôl…. Serviam – ako životný štýl
Keď na jar tohto roku náš život postupne začínala ovplyvňovať celosvetová pandémia, stretali sme sa s rôznymi výzvami a prosbami o pomoc. Začali sme šiť rúška a distribuovať ich aj do jednotlivých nemocníc, či domovov sociálnych služieb, chodili sme nakupovať seniorom a snažili sme sa odpovedať na znamenia čias, ktoré zo sebou táto nevšedná skúsenosť prinášala. Už vtedy som mala veľkú túžbu ísť ako dobrovoľníčka do jedného z karanténnych centier a byť v službe tým, ktorí to potrebovali. Rôzne okolnosti mi to však neumožnili.
V posledných týždňoch sme svedkami opätovného zhoršenia situácie a zvlášť ľudia v pomáhajúcich profesiách sú vystavení obrovskému fyzickému, ale predovšetkým psychickému vypätiu všetkých síl. Veľká celoslovenská akcia a s ňou výzva dobrovoľníkom bola skvelou príležitosťou, ako odpovedať na túžbu priložiť ruku k dielu a konkrétnym činom prispieť k ochrane ľudského života.
V nedeľu, na slávnosť všetkých svätých – na slávnosť Cirkvi oslávenej, som mala možnosť byť v spoločenstve ľudí, ktorí nedeľnú pohodu vymenili za 16 hodinovú službu. Začali sme sa schádzať už ráno o 6.00, aby sme všetko dôkladne pripravili. Pani veliteľka, ktorá mala na starosti naše odberné miesto, ale aj celý trnavský región, s prehľadom zvládala logistiku jednotlivých miest napriek evidentnej únave a mnohým prebdeným nociam. Mladá pani policajtka, ktorá dohliadala na dodržiavanie všetkých nariadení, napriek celodennému dažďu, vytrvalo plnila svoju prácu a dohliadala na bezpečnosť. No a zdravotnícky personál? Mladé dievčatá, matka malého syna, s obdivuhodnou trpezlivosťou a citlivosťou, pristupovali ku každému jednému prichádzajúcemu človeku.
Administratívne úkony, vstupná dezinfekcia, odovzdávanie dlho očakávaných výsledkov, to všetko bolo súčasťou celodennej služby, ktorá bola pre mňa vzácnou skúsenosťou a možnosťou na spoznanie nových ľudí. Ich prekvapený výraz, keď zbadali medzi sebou rehoľnú sestru, postupne opadával a na záver dňa sme už boli partiou, ako by sme spoločne pracovali už roky.
Mimoriadny čas, ktorý všetci žijeme, prináša so sebou aj vzácne okamihy, a pre mňa je nepochybne jedným z nich, práce táto skúsenosť. Som vďačná za túto možnosť! A vďaka patrí aj sestrám z bratislavskej komunity, ktoré zase svoju službu prejavili tým, že napiekli koláče a odniesli ich na odberné miesta v Bratislave. Hľadajme spoločne spôsoby, akým môžeme aj tento mimoriadny čas urobiť vzácnym.
sr. Damiána, OSU
Dobrodružstvo začína. Aj týmito slovami by sme mohli začať naše zážitky zo Svetových dní mládeže v Lisabone 2023.
Našu skupinu Ursulines Youth Slovakia, teda slovenskú uršulínsku mládež, tvorilo s rôznymi obmenami dovedna 47 členov. A aj vďaka podpore našich sestier a mnohých darcov, sme sa v takomto hojnom počte mohli vydať na našu púť.
V utorok večer, netušiac, čo nás všetko čaká, sme sa stretli celá pútnická skupinka v bratislavskom kláštore, aby sme hneď v skorých ranných hodinách mohli odísť do Ríma. Symbolika sa nezaprela hneď na začiatku. Na túto púť sa prihlásilo presne jedenásť dievčat. Presne toľko spoločníčok zobrala so sebou sv. Uršuľa na jej púť. Sprevádzali nás štyri sestry a páter Jakub Garčár (SJ).
Keď sa zamyslím nad uplynulým polrokom života, tak sa v mojej hlave vynorí slovo vďačnosť. Čím je tento polrok taký jedinečný? Žijem v atypických podmienkach. Mám čas myslieť a tešiť sa. Študovať, obdivovať krásu, spoznávať, veľa načúvať a modliť sa. Nie všetko je celkom ideálne, ak by bolo, to by som už nebola na tomto svete. Trápim sa s angličtinou a vyjadrovanie mojich myšlienok, často filozoficko-psychologicko-etických, mi dá občas riadne zabrať.
Výberové konanie na obsadenie funkcie riaditeľa Spojenej školy sv. Uršule,
Nedbalova 4, 811 01 Bratislava.