Púť na Butkov

Túžba putovať na Skalné sanktuárium Božieho Milosrdenstva je to, čo spojilo 10 mladých žien a 5 sestier uršulínok.

Náš deň sa začal spoločným slávením sv. omše v kláštornej kaplnke u sestier v Trnave. Posilnili sme sa na tele a vydali sme sa na cestu posilniť aj našu dušu.  Počas výstupu na horu Butkov sme sa spoločne modlili krížovú cestu s radami od sv. Angely Merici a takisto nás jednotlivými zastaveniami sprevádzali myšlienky sv. Faustíny Kowalskej, ktoré odzrkadľujú nesmierne Božie milosrdenstvo k dušiam.  Pozorný čitateľ a poslucháč mohol počas krížovej cesty postrehnúť pokoru Boha, ktorý sa k nám skláňa, aby nám podal svoju Otcovskú ruku a naučil nás kráčať spolu s Ním. Krížová cesta sa končí sochou  Krista, ktorý zvíťazil nad smrťou so slovami: „Surrexit, sicut dixit “. Teda: „vstal ako povedal“.

Každý,  kto vyjde na vrchol hory Butkov, nemôže si nevšimnúť množstvo svätých,  ktorých relikvie sú tam uložené. Vidíme tam množstvo ľudí, ktorí sa rozhodli spolu s Ježišom zobrať svoj kríž a s pohľadom utkveným na Neho, vyjsť na svoju Kalváriu. Prvého svätého,  ktorého sme si mohli všimnúť bol sv. Jozef, zobrazený sochou s malým Ježiškom. Pri pohľade na sochu mi hneď napadli slová: „Ite ad Josef“. Čo v preklade znamená: „Choďte za Jozefom“. Táto veta sa pôvodne vzťahovala na starozákonného Jozefa, ktorého faraón ustanovil za správcu nad obilím. „Ale keď začala aj egyptská krajina hladovať,  ľud volal k faraónovi o chlieb. Faraón však povedal: „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie! “ (Gen, 41;55) Časom sa táto rada preniesla aj na novozákonného Jozefa. Sv. Jozef tak na hore Butkov otvára bránu k ostatným svätým,  od evanjelistov,  cez stredovekých svätých, ako napríklad sv. Angelu Merici, učiteľov Cirkvi, napríklad sv. Jána od Kríža, až po nie tak dávno vyhlásených blahoslavených,  napr. bl. Zdenku Shellingovú. Čo je však na tomto mieste najkrajšie,  je kaplnka s názvom: Kaplnka pre Teba.  Návštevník preto nesmie ostať len pri obdive ľudí, ktorí dosiahli svätosť,  sám ju musí žiť v každodennosti s pomocou Panny, ktorá sa nazvala našou Matkou.

Bol to pre nás čas,  kedy sme mali možnosť prehĺbiť svoju vieru, ale takisto sa lepšie spoznať a vytvoriť tak jedno spoločenstvo.  Každá z nás prichádzala s inou potrebou, každá z nás prežívala niečo vo svojom srdci, a tak každú z nás mohla zaujať iná myšlienka,  iný svätý, no, čo sme mali spoločné, bola otvorenosť srdca na Boží hlas. 

Okrem duchovných chvíľ sme zažili aj veľa zábavy, napríklad keď dievčatá hrali cestou v aute na ukulele.  Dokonca vznikol cestou tam aj jeden rým, a to:
„Posilnené šunkou, 
zdoláme aj horu Butkov“.
Veru, tak sa aj stalo 😀