HISTÓRIA URŠULÍNOK
SPOMIENKY NA ROK 1950

Ženy v tej dobe mali len dve možnosti – buď sa vydať alebo vstúpiť do kláštora. Svätá Angela urobila pod vplyvom Ducha Svätého niečo neslýchané. Na sviatok sv. Kataríny Alexandrijskej založila Spoločnosť panien, ktoré zostali vo svete, vo svojich rodinách, v službe. Oporou im mal byť Regula, ktorú napísala, a vedomie, že ak Boh založil túto Spoločnosť, tak On ju nikdy neopustí. Napriek tomu, že panny Spoločnosti nežili spolu, mali prežívať hlbokú jednotu v spojení srdcom a vôľou.
Potreba katechizácie združila niektoré členky Spoločnosti a na podnet Karola Boromejského vznikli v Brescii i v Miláne kongregované uršulínky, ktoré sa venovali apoštolátu s malými dievčatami a neskôr sa hlavným apoštolátom uršulínok stávajú školy kresťanskej náuky. V 17. storočí sa väčšina domov kongregovaných uršulínok pomaly zmenila v autonómne kláštory. Okolo roku 1620 boli uršulínky rozšírené už po celej Európe. Do roku 1790 bolo založených asi 400 kláštorov.

Pri príchode uršulínok do Bratislavy roku 1676 ako na prvé miesto na Slovensku, uhorský primas Juraj Selepcsényi (Slovák Juraj Selepčiansky zo Selepčian) im odovzdal dokument, ktorým povoľoval a schvaľoval rozšírenie Rádu svätej Uršule v celej krajine.

Bratislavský kláštor i napriek všetkým ťažkostiam vojnových pomerov, nákazlivých chorôb, zadlženosti pre stavbu domovov a škôl, vyrástol v mohutný strom a rozvinul svoje vetvy do Košíc a Trnavy a postupne do viacerých susedných krajov: Chorvátska, Poľska, Maďarska a Rumunska. Boh žehnal tieto domy mnohými povolaniami.

Boli to ony, ktoré založili u nás prvé ženské školy a takto sa obdivuhodne už oddávna sa stali významným kultúrnym činiteľom na Slovensku.

Z bratislavského domu založili roku 1698 kláštor v Košiciach, kde v roku 1935 už mali slovenské a maďarské ľudové školy, maďarskú meštianku, obchodnú školu a opatrovňu.
Trnavský kláštor bol založený roku 1724 z bratislavského domu. Učili tam dievčatá na ľudovej a meštianskej škole a na dievčenskom učiteľskom ústave, mali tam aj opatrovňu a päť Mariánskych kongregácii spolu s 1250 žiačkami. Trnavský kláštor mal odbočku aj v Cíferi, kde bol noviciát slovenskej viceprovincie, meštianka a opatrovňa.

Dcéry sv. Angely Merici túžili po zjednotení. Predstavené komunít, ktoré si priali úniu, boli pozvané do Ríma 15. novembra 1900. 28. novembra 1900 bola ústne schválená Rímska únia Rádu sv. Uršule Levom XIII. Vtedy sa začalo dielo organizácie. Stanovy z roku 1903 ponechali uršulínskym kláštorom, po dlhé roky nezávislým, autonómiu domov a stabilitu sestier. Zároveň počet pridružení k Rímskej únii stále vzrastal.

Od roku 1903 mali v Modre odbočku trnavského kláštora, ktorý v roku 1935 sa stal už samostatným kláštorom. V ľudovej škole a opatrovni mali 250 žiačok a internát pre žiačky tamojšieho štátneho učiteľského ústavu.
Hlboké vzťahy, ktoré sa vytvorili medzi členkami týchto dvoch provincií trvajú dodnes.
V tomto období uršulínky na Slovensku zanechali významnú stopu po svojej aktívnej činnosti v oblasti výchovy a vzdelávania. Napríklad v Bratislave mali do roku 1933 slovenské a maďarské ľudové a meštianske školy, starý maďarský učiteľský ústav a slovenské gymnázium, dva internáty, útulok pre slúžky a štyri Mariánske kongregácie.

Druhá svetová vojna uviedla provinciu, vtedy už v rozkvete, do novej tvrdej skúšky. Po skončení vojny rehoľné školy a internáty boli poštátnené. Ministerstvo školstva 28. Júna 1950 zrušilo pracovný pomer so všetkými vyučujúcimi rehoľníčkami. V auguste 1950 uršulínky boli prinútené opustiť svoje kláštory. V ťažkých podmienkach práce v továrňach sa rozvíjal apoštolát modlitby a obety.

Na ponuku štátnych autorít roku 1963 mnohé uršulínky zanechali prácu v továrňach alebo na poliach a dali sa do služieb mentálne postihnutých detí ako vychovávateľky a zdravotné sestry.

Po zlepšení politickej situácie na Slovensku sestry uršulínky požiadali o opätovné otvorenie svojich škôl, aby mohli naďalej plniť svoje poslanie, ktoré vykonávajú dodnes. Uršulínske školy po celom svete zjednoduce heslo "Serviam" (slúžim).

Aktuáne sestry uršulínky pôsobia v Bratislave, Košiciach, Trnave, Modre, Suchej nad Parnou a v Zákamennom.