V tomto roku si pripomíname 70 rokov od násilného vyvezenia zasvätených osôb z kláštorov. Rok 1950 sa zapísal aj do histórie sestier Rímskej únie Rádu sv. Uršule. Sestry, ktoré v tom čase boli v kláštore, boli mladé sestry na začiatku svojho rehoľného života. Plné elánu, zápalu pre Krista, s túžbou byť apoštolkami medzi mladými, byť Kristovými nevestami. Dnes sú to sestry už po osemdesiatke, deväťdesiatke, ktoré si na toto obdobie už len zaspomínajú s vďačnosťou.
Rehoľa uršulínok sa vyznačuje apoštolátom v školách a v internátoch. V roku 1945 siahol štát na všetky cirkevné školy. Skôr ako sa spustila likvidácia ženských reholí, zamerala sa vláda na odstránenie sestier učiteliek zo škôl. Sestry rehoľníčky boli prepustené prepúšťacím dekrétom s dátumom 30. jún 1950. Niektoré sestry boli prepustené v apríli a v auguste roku 1950. Výnimku netvorili ani uršulínske školy. Rehoľníčky komunistický režim vyhlásil za nespoľahlivé. Len niektoré sestry ostali vyučovať na štátnych školách.
Viac o tzv. barbarskej noci sa dozviete na stránkach Ústavu pamäti národa www.barbarskanoc.sk.
V barbarskej noci v apríli 1950 boli rehoľníci vyvezení zo Suchej z kláštora jezuitov, dalo sa predpokladať, že to isté čaká nás sestry. Dve sestry každú noc, dolu v hospodárskej budove, dávali pozor, či nejdú autá po sestry. 29.8. asi okolo 10. hodiny prišli na aute pracovníci VB a žiadali zodpovednú delegátku, sr. Karolu Stolárikovú. Odovzdali jej spis z Povereníctva a žiadali, aby ho prečítala sestrám. Bolo tam: „Po dohode s vašou provinciálnou predstavenou nariaďuje sa vyvezenie sestier uršulínok zo Suchej nad Parnou.“ Nebolo tam udané, kde sa majú sestry vyviezť. Sestry prijali toto oznámenie, nebúrili sa. Predpokladalo sa, že je to urobené so súhlasom prov. predstavenej, ktorá práve v tom čase bola v Bratislave na jednaní. To však nebola pravda, predstavená o tom nevedela ani nedala k tomu súhlas. Sestry sa mali pripraviť, vziať so sebou najnutnejšie veci do kufra, matrace a periny. Mali VB oznámiť, kedy majú po ne prísť. Kláštor bol obsadený, ba ani k susedom sa nedalo dostať. Okolo 16. hodiny prišlo nákladné auto. Bolo nekryté, otvorené, boli tam dve lavičky. Sestry si na ne sadli a batožinu si dali k nohám. Dôstojný pán odniesol Sviatosť Oltárnu do kostola v dedine. Po odchode sestier ostal sám v budove. Sestry s bolesťou sa rozlúčili s kaplnkou, budovou a pobozkajúc suchovskú zem, nastúpili do auta. Sestra sa dívala na smerovky kam ich vezú: Budmerice, Ružindol… až prišla Modra. Tu, pred uršulínskym kláštorom, auto zastalo a vošlo do dvora kláštora. Mladá zmocnenkyňa bola pri bráne. Voviedla nás cez dvor do budovy školy. Bola vyprázdnená pre sústredenie sestier. Na prízemí zmocnenkyňa nás viedla k školským triedam. Otvorila dvere na jednej triede a povedala: „Tu budete bývať.“ A pred nami bola úplne prázdna miestnosť, len dlážka a štyri holé steny. To bolo pre nás všetky prekvapenie. Keďže bolo leto, sestry si rozložili na dlážku matrace s perinami. Sestra Karola prosila, aby nám dovolili ísť si vziať do Suchej postele. Povolili a druhý deň nám z JRD dali k dispozícii povoz. Dvom sestrám dovolili, aby šli po postele. Tam už bolo všetko zablokované, dovolili nám vziať šesť postelí do Modry. Nebolo možné nič iné vziať. O ďalšie najpotrebnejšie veci sa postarali domáce sestry uršulínky. V Modre chodili sestry na pole na práce. Sestry boli v Modre rok a odtiaľ ich vyviezli do Čiech do továrne, a tak začalo putovanie po ČSR. Až v roku 1997 sa sestry vrátili do Suchej.
29. august bol všedný deň. Deň po sviatku sv. Augustína, rehoľného patróna. Ráno okolo 9.30. hodiny prišlo niekoľko mužov, ktorým na zvonenie šla otvoriť jedna postulantka. Keď prišli do domu, chceli hovoriť s predstavenou – novicmajsterkou. Jeden z nich jej prečítal dekrét o sústredí všetkých rehoľníčok, aby si vraj lepšie vykonávali svoje rehoľné povinnosti. Novicmajsterka sr. Bernadetta Šomošová sa ohradila, že predstavenou noviciátu je provinciálna predstavená a ona bez jej vedomia nemôže sťahovať noviciát. Žiadala, aby mohla ísť na poštu, aby sa s ňou telefonicky spojila a informovala ju o situácii. Nepustili ju, no potom sa jej predsa podarilo zájsť na poštu bez ich vedomia, no s provinciálnou predstavenou sa nespojila. Keď sa novicmajsterke podarilo po čase rozprávať s prov. predstavenou, napísala prehlásenie, že neodchádzame dobrovoľne, ale len z prinútenia. Chcela dať to podpísať tým pánom. Avšak jeden z nich, keď to prečítal, roztrhal papier a hodil na zem. Všetky novicky boli zhromaždené v vstupnej hale a odvážne sa bránili a protestovali, že ony nechcú odísť. Páni ich presvedčovali, že musia odísť do civilu a vytypovali len 14 sestier, ktoré môžu ísť do sústreďovacieho kláštora, ostatné k rodičom. Nevedeli sme ani, ktoré to boli vybrané, možno tie, čo mali maturitu a mysleli si, že len tieto sú rehoľníčky. Keď sa sestry nehýbali a aj posledný pán vyšiel na dvor, novicky využili ten okamih, zavreli veľkú bránu na hale, zamkli a zaistili železným hákom. Takto sa stali sestry skutočne väzňami, lebo aj okná na prízemí boli zamrežované. Vtedy na pokyn novicmajsterky všetky sestry sa sústredili v kaplnke. Tam sa modlili za Božiu ochranu pre nasledujúci čas. Po krátkom čase bolo počuť pilovanie mreže na halovom okne a jeho pád do haly. Jeden muž sa dostal cez okno do haly a vošiel do kaplnky. Tri razy vyzval novicmajsterku, aby sestry opustili kaplnku. Po tretej výzve sr. Bernadetta povedala sestrám: „Sestry, poďme!“ Všetky sme vyšli a v hale nám povedala: „Začnite sa, baliť! Keď odídeme, tak len pod tlakom násilia a nie dobrovoľne.“ Vtedy sa novicky rozišli po dome a pobalili si najpotrebnejšie veci. Štyri postulantky, ktoré boli ešte v civilnom oblečení, obliekli sa tiež do rehoľného rúcha. Tak sa stratili medzi ostatnými novickami. Odpoludnia priviezli do dvora nákladné auto, do ktorého si sestry naložili kufre s osobnými vecami. Náš duchovný otec Štefan Kramár, SJ vyprázdnil svätostánok a konsekrované hostie vložil do burzy a dal do opatery najstaršej novicke sr. Lýdii Schniererovej, ktorá ich na svojej hrudi nosila po celý čas balenia. S Pánom Ježišom nastúpila a všetky novicky s novicmajsterkou, jej asistentkou sr. Máriou Stanekovou a sr. Agneškou Bolečkovou, kuchárkou do autobusu. Iba tieto 3 boli profesky s večnými sľubami. Ostatné všetky boli novicky a postulantky. Novicmajsterku chceli dať do iného auta, ale ona odmietla a išla s nami. Ešte pred nástupom do autobusu nás vyzvala: „Ktorá nie je odhodlaná na mučeníctvo, nech sa vráti domov.“ Žiadna neodišla. Po 15. hodine sa pohol autobus s 36 novickami a 3 profeskami, s Pánom Ježišom a veľkým krížom z haly za spevu „Kristus vincit, Christus regnat“, zadnou bránou cez poľnú cestu do neznáma. Obyvatelia Batizoviec ani nevedeli, čo sa deje. Celou cestou sme sa modlili. Ráno 30. augusta okolo 8. hodiny nás priviezli do Modry k našim sestrám. Zistilo sa, že pre novicky nemajú miesto. Plánovali, že odídu do civilu. Dostali sme k dispozícii dve prázdne triedy a jeden malý kabinet pre novicmajsterku a jej asistentku. Postláčali sme sa, posteľ ku posteli, oddelené bielymi záclonkami. Batožinu sme si uložili pod postele, miesto inde nebolo. Keď sme sa trochu usadili, pokračovali sme v noviciátskom programe ako sa dalo, ako okolnosti pripúšťali. Asi po dvojtýždňovom pobyte v sústreďovacom kláštore sme začali pracovať na poliach, štátnych majetkoch ako brigádničky.
Vedeli sme, že kňazov v apríli sústredili, tušili sme, že podobný osud nás neminie. Preto sme sa opatrne pripravovali. 28.8.1950 predvolali našu provinciálnu predstavenú, sestru Augustínu Bošňákovú do Bratislavy. Tam bola oboznámená aj s ostatnými predstavenými ženských rádov, že musia opustiť svoje kláštory. Uršulínky to zastihlo 29.8.1950. Bolo 10. hodín, keď nás zvolali do kláštornej jedálne. Poverený pán nám oznámil, že máme opustiť kláštor. Vziať si osobné veci a nastúpiť do autobusu. Smer Dolné Semerovce, okres Šahy. Bol to strašný pocit. Sestry sa bránili. Jedna sestra povedala: „Iba cez moju mŕtvolu.“ Darmo sme sa bránili. Páni chceli plniť príkazy a boli neúprosní. Trochu sme sa naobedovali. Po obede spolu s naším dôstojným pánom vdp. Gažom nasadli do autobusu. Páter vzal so sebou zo svätostánku aj Pána Ježiša. Šoféri blúdili a nemohli nájsť Dolné Semerovce. Tak sme tam prišli pred polnocou. Bol to bývalý starobinec sestier vincentiek. Malá, jednoposchodová budova, kde žilo 11 sestier a asi 40 starých ľudí. Nás, okrem sestier vincentiek, tam natlačili 103 sestier uršulínok. Okrem Trnavy priviezli sem sestry uršulínky z Bratislavy. Tie, ktoré s nami neprišli, boli zadelené do Modry do nášho kláštora.
28. augusta náš dom bol už strážený. Druhý deň dopoludnia prišiel autobus a zmocnenci sa začali dobýjať do noviciátu. Všetky sme mali na hlave biely závoj, aby nezistili, ktorá je predstavená. Prečítali nám príkaz, údajne od našich predstavených, že máme opustiť noviciát. Dali nám dve hodiny na pobalenie. Tie dve hodiny nám nestačili. Zbalili sme si osobné veci a všetky sme sa zhromaždili v kaplnke. Tam sme sa zamkli, modlili sa a čakali. Páni sa chceli dostať do vnútra. Prepílili mreže, až vtedy sa dostali do vnútra. Hnali nás do autobusu a opakovali, že je to príkaz našich predstavených. Telefonické spojenia boli pretrhnuté. Nemohli sme sa s nikým spojiť. V ten deň sme mali mať na obed slivkové gule. Ostali ešte surové v kuchyni. Ktovie, čo sa s nimi stalo? Nevedeli sme kam ideme. Nepovedali nám to. Cestou nás zopár krát ešte zastavili a vyzývali, aby vystúpili predstavené. Nik sa v autobuse ani nepohol. Doviezli nás do Modry. Tu boli naše sestry a tie sa o nás postarali. V Modre nás bolo veľa. Spala som na chodbe, lebo triedy boli preplnené.“ Sestra pokračuje: „Nebála som sa, mala som v mysli citát písma, že zlato sa čistí v ohni.“ Bol to pre nás očistný čas. Vyzývali nás, aby sme odišli domov. Nik z nás neodišiel. V Modre sme pracovali na poli. Gumeňáky som mala asi o štyri čísla väčšie. Pracovali sme na žatve, kopali repu… Pritom sme dbali na náš rehoľný život. Zachovávali sme verne mlčanie, mávali aj na poli duchovné rozhovory, konali si duchovné cvičenia aj pri práci a hlavne modlitbu. Tá nám dala silu všetko prežiť a znášať ťažkosti. Keby sme opustili modlitbu, Boh by opustil nás. Na poli nad nami stál zmocnenec. A keď sme boli dlho ticho povedal predstavenej: „Dajte im už tú veselú hodinku (rekreáciu)!“ Ľudia z Modry a okolia sa o nás starali. Donášali nám v konvách mlieko a iné potraviny. Hádzali nám ich do vlečky aj počas rannej jazdy, keď nás viezli na pole.
Po končení ranných modlitieb a sv. omše som prišla do svojej cely, kde mi jedna spolusestra hovorí: „Brány kláštora nám už zatvára národná bezpečnosť.“ Bol to pre mňa okamih, akých je málo v ľudskom živote. Srdce mi zovrelo, ale len na okamih, lebo v tom istom okamihu sa mi v mysli vynoril výrok: „Nič sa nestane bez dopustenia Božieho. Hľadajte najprv kráľovstvo Božie… a ostatné sa vám pridá.“ Duša sa mi upokojila. S úsmevom nastupujem do autobusu, keď ma niekto zavolal. Obrátim sa, vidím deti, ktoré som nedávno učila, aj iných, ktorí sa usmievali alebo smutne pozerali a kývali na rozlúčku. V tom som zabudla na náš osud a začala som sa usmievať. Ľuďom, ktorým padali slzy, hovoril náš sprievodca: „Buďte takí veselí ako táto sestrička.“ Áno, bolo ľahko byť veselým, lebo sme mali Ježiša, celého s Jeho nekonečnými milosťami, s Jeho Božskou silou, slovom mali sme všetko, čo sme potrebovali do nastávajúceho boja. Zhromaždili nás na chodbe pri porte, kde nám prečítali úradný prípis. Keďže sa nechceme zapojiť do socialistickej výchovy a výučby mládeže, musíme opustiť kláštor do 14. hodiny. Okrem najpotrebnejších vecí nám dovolili vziať postele a matrace. Autobus nás čakal na Primaciálnom námestí, ktoré bolo plné ľudí. Najprv nás volali po mene, potom sme boli už len čísla. Nastupovali sme so spevom Magnifikát, s veľkým krížom a so sochou Panny Márie. Na večer sme dorazili do Dolných Semeroviec, kde nás čakali sestry z Trnavy. Celá obec nemala elektrický prúd, pretože sedliaci nechceli dobrovoľne vstúpiť do JRD. Petrolejová lampa bola luxus. Pracovali sme na poliach u tamojších sedliakov, neskôr sme boli úradne zamestnané v JRD vo vedľajšom chotári. V zime sme opravovali svetre… 30 – 40 sestier pracovalo pri jednej lampe okolo jedného stola.
V závode Elite vo Wansdorfe sme pracovali len mladé sestry. Chceli nás oddeliť od starších a mysleli si, že sa všetky vydáme. V tejto veľkej továrni pracovali sami mladí muži. Vyvesili plagáty s oznamom, že kto zvedie nejakú sestru, dostane za to peniaze. Tak nás volali „predané nevesty“. Ale keď súdruh vedúci videl, že sa chlapci stávajú pri nás slušnejší a lepší, hnali nás po 161 dňoch preč. Žiadna sa nedala zviesť – Bohu vďaka!
13. Februára 1952 sme sa sťahovali do továrne Texlen Pořičí u Trutnova, ale bývali sme v Lánove pri Vrchlabí. Odtiaľ nás vozili denne do práce a z práce 50 km. Komunisti sa báli, že nie mládež bude pôsobiť na nás, ale my na mládež. Po polroku na intervenciu predstavených nám dali bývanie v Trutnove. Tu sme chodili pol hodinu peši do práce, peši po čerstvom vzduchu.“ Sestra Brigita dodala: „V továrni bolo 30 – 40 stupňov tepla a my sme nemali prispôsobený oblek na takúto prácu a ani šatňu sme nemali. V zime sme také spotené šli pol hodinu cez les do Trutnova. Keďže sme cez cirkevné sviatky nechceli pracovať, strhávali nám 2 dni dovolenky, takže sme skoro žiadnu nemali.
Do továrne sme vstávali ráno a o 4. hodine, nasadali sme do autobusu, aby sme v továrni boli ráno o 6. hodine. 28.6.1952 nepriateľské sily urobili záchytný záber na sestry predstavené a na sestry, na ktoré mali podozrenie, že pôsobia na mladé sestry. Chceli tomu zabrániť a tak v továrni zatkli a osobným autom odvážali. Predstavené boli odvezené do Hejníc. Dialo sa to pred skončením doobedňajšej zmeny. Sestry, ktoré zatkli nemali so sebou ani najpotrebnejšie veci. Sestry, ktoré sme prišli do ubytovne čakali nás zmocnenci s vedúcim (jeho meno bolo Sokolovský). Oznámili nám, že nebezpečné živly boli odstránené, lebo zistili, že skrývali zbrane a preto museli zasiahnuť. Vymenovali nejaké paragrafy na základe, ktorých konali. Sestry boli ticho, lebo boli vystrašené. V noci okolo 22. hodiny sestry Najsvätejšej Sviatosti, ktoré bývali na prízemí pribehli hore na poschodie a žiadali nás o pomoc. Zmocnenkyňa M. Zimmerhauslová priviedla na nás asi 20 chlapov. Z vedľajšej budovy pribehli školské sestry a sestry dominikánky. Chlapi sa začali k nám dobíjali cez pivničné okná. Ťahali sme skrine, stoly, stoličky k oknám, k pivničným dverám. Na balkóne sme kričali a pískali do noci. „pomoc, referentka vedie na nás chlapov!“ Sokolovský nás presviedčal, že sa nič nedeje a kričal: „Klamete lid, nic se nedeje, podvádzite lid, ihned do ubykácí, uvidíte co se stane!“ Bolo to ako v súdny deň. Muži sa začali schovávať za stromy. Až keď sa v dedine začali zasväcovať okná, muži povyliezali z pivnice. Po čase sa všetko ukľudnilo. Zakrátko nás odtiaľ vysťahovali. Obchodník, ktorý býval naproti vyčítal referentke, že toto sa nemalo sestrám stať. O týždeň na to ho zatkli a uväznili.
Komunistický režim používal rôzne prostriedky na oslabenie, či likvidáciu rehoľných spoločenstiev i samotných členov. Nebál sa použiť násilie, hrubú silu. Ľudia, ktorí sa mu stavali na odpor, nesúhlasili s jeho nariadeniami a praktikami často skončili za mrežami. Tak to bolo aj v prípade sestier Uršulínok, ktoré odmietli pracovať cez sviatočné dni.
Medzi nimi bola aj sestra Mária Staneková z rehole Uršulínok. Sestra Mária bola v roku 1953 v Hejniciach. Bola považovaná za hlavnú iniciátorku boja sestier za svätenie sviatkov. Preto ju zatkli v noci 8.1.1953. Od 9.1.1953 – 20.6.1953 bola vo väzbe v Šumperku a v Olomouci. Vytrpela si veľa po stránke nielen fyzickej, ale aj duchovnej.
Sestra Consoláta Cíferská sa vo svojich spomienkach vrátila k svedectvu o sestre Márii:
„Všetko to začalo počas pracovnej doby. Dvaja páni s dozorkyňou prišli k zapradajúcemu stroju. Vraj nachvíľu má ísť do kancelárie a má si so sebou zobrať legitimáciu. Obvinili ju zo sabotáže, nechce pracovať a tým robí veľké škody na výrobe. Ak cez nastávajúce sviatky bude pracovať bude prísne potrestaná, väznená a škodu napíšu na jej konto. Toto všetko mala podpísať. Sestra Mária odmietla podpísať. Práca sa im sťažila. Materiál im nedodávali v takom množstve ako mali, voda im nestačila, zastavovali turbíny a pod. S vypätím síl, s ťažkosťami sestry pracovali ďalej, aby nenastala žiadna škoda. Ďalšie dni chodili do továrni hliadky ŠTB. Po skončení pracovnej doby sa vzdialili, sestry so strachom čakali, čo sa bude diať v noci. Pred polnocou prišli do dvora továrne dve osobné autá, za nimi ťažké nákladné vojenské auto. ŠTB sa rozostavili od vrátnice až po byty. Skupina bola aj na schodišti. Bolo počuť: „V mene zákona otvorte!“ Opakovane sa pokúšali otvoriť. V hale stáli všetky sestry sviatočne otvorené. Vstúpili dovnútra a začali vyvolávať sestry po mene. Zmocnenkyňa označila menované a ostatným povedali, aby odišli do bytoviek internátu, kde boli sestry ubytované. Označené sestry si mali vziať to najpotrebnejšie. Ostatné sestry ich bránili. Tri sestry kráčali v špalieri milicistov k nákladnému autu. Jedno osobné auto išlo vpredu, za ním nákladné auto so sestrami a milicistami a za nimi ďalšie osobné auto. Sestry sa pýtali kam ich vezú. Dostali odpoveď: „Do väznice, nebojte sa ráno vás budú vypočúvať a potom vás prepustia!“
Sestry boli slabo oblečené, drvila ich zima. Zadržali ich v Šumperskej väznice. Asi po 6. hodine ráno bola výmena ŠtB. Spísali zápisnicu. Sestra citovala doslova ako prebiehal výsluch: „Vyložte všetko z vrecka, čo máte psi sebe. Ruženec, agnuštek Panny Márie. Všetko sa vám vráti, ak podpíšete, že v žiadne sviatky – ako podpísali vaše sestry, pôjdete pracovať“. Ukázal im podpisy sestier. Sestry odpovedali: „Každá má slobodu, to je ich vec. Dovoľte ten menoslov!“ Na listine boli iné neznáme mená. Bolo to povolenie k práci ako v každý deň. Podaný menoslov bol bez pečiatky a bez podpisu. Vyšetrujúci vytrhol papier, vraj také listiny nepotrebujú žiadne opatrenia. Ešte ďalej sa im vyhrážali a vyšetrovanie skončilo hundraním a vyhrážkami. Vraj koľko škody urobili chudobným ľuďom a štátu nenastúpením do práce. Sestry ostali vo väznici.
Asi o 2 týždne pokračuje sestra v spomienkach a v listovaní svojich zápiskoch zaškrípali prvé vonkajšie zámky dverí. Odsunuli sa závory. Na chodbe vo dverách sa objavila posádka ozbrojených a jeden vysoký civil. Bol tak nápadný, že sestre od údivu ostali oči na ňom. Stráž zarazene zastala. Sestra ho pozdravila: „Dobré ráno, pán prokurátor! Kde sa tu beriete?“ Veliteľ stráže chcel zaveliť, ale prokurátor dvihol ruku a zvolal: „Dobré ráno, ako ma poznáte?“ Sestra mu povedala, že bol v továrni pri ich zatýkaní. Vtom veliteľ zavelil do pozoru a menovanej zavelil do pozoru do stredu cely. Povedali jej, aby sa nepohla. Prokurátor vraj prišiel sa pozrieť, či všetko potrebné majú, ako sa im tu býva, či je mi dlhý čas, či tu mrznem. Všetko, čo bolo okolo mňa pozeral: posteľ, vojenský matrac… „Čo chcel vidieť: zamrznuté okná, cela studená, WC zamrznuté…“ Prokurátor povedal, že nemajú palivo. Sestra mu povedala, že takto cela vyzerala od začiatku ako ju tam dali Zrazu otvoril policu a vytiahol nôž. Sestra sa zľakla. Opýtal sa: „Na čo je vám nôž, na krájanie chleba.“ Veď chleba nebolo, ani omrvinky. „Ako sa sem dostal ten nôž?“ „Opýtajte sa tých pánov, oni budú vedieť.“ Na otázku prokurátora ako sa tam dostal nôž odpoveď od policajtov nedostal, len mlčali Zavelil im: „Ihneď to vezmite a doneste prácu a deky.“ Ešte dodal: „Dúfam, že nasledujúce sviatky pôjdete pracovať, aby robotníci netrpeli škodu a vy, aby ste boli na slobode. Sestra mu povedala, že podľa Božieho príkazu svätiť prikázané sviatky, pracovať nepôjde. Zámky na dvojitých dverách zaškrípali a na chodbe ostalo ticho.
Druhý deň priniesol dozorca, ale iný prikrývku, veľkú i malú, podhlavník, nový plechový hrnček (namiesto raňajok). Kľakol si k obrube, aby ju opravil a ticho preriekol: „Dajte pozor, je to žeravina, aby ste si neupila.“ Na kachliach sestra objavila zázračnú medailu Matky Božej a ďakovala jej za ochranu a prosila o ďalšiu. Za chvíľu pribehol, vraj počul niekoho spievať, ale sestra Mária nespievala. Povedal jej, aby nespievala, lebo je to zakázané. Vzal prázdny hrnček a už ho nebolo Sestra ďakovala nebeskému otcovi a anjelskému zboru za ochranu aj bez pokrmu. Večer bolo počuť tiché škrabkanie a bolo počuť sladký hlas: „Sestrička, nebojte sa! Tu je váš sused, musím vám niečo povedať, páni majú schôdzu.“ Hovoril, že je katolík, niekde od Žiliny, že je nevinný a už odchádza. Vraj od kedy sestra prišla ju pozoruje, mal na starosti chodby. Povedal, že sestričky sú ešte tu. Počul všetko a zajtra aj inokedy, keď mi kuchárka, čo chodí s ŠNB prinesie niečo vo vojenskej šálke, aby to sestra nepila. Ma to vždy vyliať do WC a zaliať vodou, ale nie pred nimi. Sú tam rôzne nástrahy. Po nedeli budete mať výsluch a potom súd. Zbohom. Sestra nevedela aké dni sú. Aj tak bolo. Sestra si nespomínala dátum. Strážnici ju viedli v uniforme na poschodie do veľkej miestnosti, asi zasadačka. Za zatvorenými dverami na vyvýšenom mieste sedel prokurátor, ten, čo bol vo väzenskej cele. Sestra nevidela v miestnosti okrem prokurátora a pisárky nikoho, pretože ju viedli. Na katolícky pozdrav odpoveď nedostala. Prečítali obžalobu, ako sestrám bránila pracovať, akú škodu urobila. „Keby ste také niečo urobili za Hitlera dávno by ste boli pri stene a rozprávali, ako ich trýznili, čo poviete?“ Sestra mu povedal, že je „chudáčik a je to na ňom vidno“. Bol to muž vysoký, chudý, zapadnuté oči – výzor Lenina. Bol strašný aj ako jeho otázky. Boli krížne, aby sestru poplietol. Začal s Bohom, prečo nezabránil vojnám a pod. Obžalobu sestra odmietla podpísať. Otázky pokračovali k tomu ostrý výsmech. Až sestru úplne doplietol, že nevedela, čo hovorí nakoniec. Od vedľajšej steny sa ozýval zúrivý výsmech, sestra sa chcela otočiť, ale zmocnenkyňa, čo stála pri nej jej to nedovolila. Prokurátor vyskočil a zatvoril dvere, sieň ostala prázdna a pokračoval: „Tvrdošijná, stojí na svojom, že nikoho nenahovárala, podľa svedomia a Božieho príkazu, má každá vedieť, že v nedeľu a vo sviatočné treba deň zachovať a preto aj budúce sviatočné dni zachová a nadpracuje.“ Následky si ponesie a podpisom sa ťažký deň uzavrel.
Vo väzenskej cele sestra duševne ubitá, ale spokojne odovzdaná do Božej vôle namiesto stoličky klesla na zem a sa modlila: „Bože môj, kde som to bola? Odpusť mi, Pane, ak som ťa zle bránila.“ Sestra plakala. „Daj, mi Pane, skoro zomrieť, aby som ťa ani najmenšou neverou hriechu nezarmútila…“ Sestra zaspala a zobudila sa až na blikanie lampy, celkom svieža. Ráno počula pri dverách krik, odporovanie a údery, plač. Do cely vošlo plačúce dievča, ktoré bolo so sestrou v cele pár dní. Spolu namotávali prúžky. Spoločníčka bola mlčanlivá, bola tam za to, že má rodičov katolíkov, ktorí tiež trpeli, že je nevinná. Spolu sa delili o jedlo. Ako spoločníčka náhle prišla, tak aj odišla.“
Sestra Mária bola vo väzbe v Šumperku do 4.3.1953. Odsúdili ju pre trestný čin podľa paragrafu 129 č.86/50 Zb. k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne. Z toho po odpykaní trestu polovicu trestu bola v trestaneckom tábore. Po smrti Gottwalda obsiahla sestra amnestiu s okamžitým nastúpením do továrne do Hanušovíc.
Sestru Máriu väznica poznačila až do smrti. Namiesto továrni šla do nemocnice s podlomeným zdravím. Tu sa dalo telesne a duševne zotaviť. Bola apoštolkou medzi pacientmi, ktorí vládali chodiť. Upevňovala ich liekom Eucharistie, viery, nádeje a v láske.
Dobrodružstvo začína. Aj týmito slovami by sme mohli začať naše zážitky zo Svetových dní mládeže v Lisabone 2023.
Našu skupinu Ursulines Youth Slovakia, teda slovenskú uršulínsku mládež, tvorilo s rôznymi obmenami dovedna 47 členov. A aj vďaka podpore našich sestier a mnohých darcov, sme sa v takomto hojnom počte mohli vydať na našu púť.
V utorok večer, netušiac, čo nás všetko čaká, sme sa stretli celá pútnická skupinka v bratislavskom kláštore, aby sme hneď v skorých ranných hodinách mohli odísť do Ríma. Symbolika sa nezaprela hneď na začiatku. Na túto púť sa prihlásilo presne jedenásť dievčat. Presne toľko spoločníčok zobrala so sebou sv. Uršuľa na jej púť. Sprevádzali nás štyri sestry a páter Jakub Garčár (SJ).
Keď sa zamyslím nad uplynulým polrokom života, tak sa v mojej hlave vynorí slovo vďačnosť. Čím je tento polrok taký jedinečný? Žijem v atypických podmienkach. Mám čas myslieť a tešiť sa. Študovať, obdivovať krásu, spoznávať, veľa načúvať a modliť sa. Nie všetko je celkom ideálne, ak by bolo, to by som už nebola na tomto svete. Trápim sa s angličtinou a vyjadrovanie mojich myšlienok, často filozoficko-psychologicko-etických, mi dá občas riadne zabrať.
Výberové konanie na obsadenie funkcie riaditeľa Spojenej školy sv. Uršule,
Nedbalova 4, 811 01 Bratislava.
Pannu Máriu v Lukášovom evanjeliu sme mali možnosť spoznávať v dňoch 28. – 30. 4. 2023 v Bojničkách.
Duchovnej obnovy sa zúčastnilo 12 mladých žien a tri sestry. Víkendom nás sprevádzal Jakub Garčár, SJ.
Novéna pred slávnosťou sv. Angelzy Merici – našej zakladateľky.
Keď na chodbách nášho kláštora svietilo iba svetlo sviec, za spevu kolied sa stretávali pred kaplnkou dve komunity. Po adorácii a slávnostných vešperách vychádzala z kaplnky komunita s najstaršími sestrami a po schodoch schádzala komunita našich ukrajinských priateľov. Na rukách niesla mama Svetlana malého Romanka a pán Saša niesol v rukách niečo veľké, zjavne ťažké. Dar k Vianociam…
V auguste 2023 sa v Lisabone uskutočnia Svetové dni mládeže. Stretnutie mladých z celého sveta. Chceme umožniť skupine 22 aktívnych mladých ľudí reprezentovať aj našu krajinu. Celý pobyt aj s cestou však stojí 800,- na osobu, spolu nás to teda bude stáť viac ako 17 000,-. Približne polovicu nákladov sme schopní hradiť z vlastných zdrojov a zo zdrojov účastníkov, stále nám však chýba viac ako 8 000,-.
Pri upratovaní našej veľkej jedálne rada počúvam Simu Magušinovú (a so mnou polovica prízemia nášho kláštora :). Mám rada jej pravdivé, hlboké a zároveň jednoduché texty. Raz som sa tak zamýšľala nad tým, aký text by Sima vymyslela na rehoľný život. Čo by na ňom vyzdvihla a ako by ho vnímala.
Túžba putovať na Skalné sanktuárium Božieho Milosrdenstva je to, čo spojilo 10 mladých žien a 5 sestier uršulínok.
Počas jesenných prázdnin sa stretli sestry zo všetkých komunít na provinciálnej konferencii v Suchej nad Parnou, kde sme mali možnosť svojou prítomnosťou rozveseliť aj naše najstaršie sestry.
15. októbra 2021 začalo celosvetové dobrodružstvo uršulínskych škôl. Boli sme pozvaní, aby sme spolu so všetkými uršulínskymi školami na svete odpovedali na výzvu sv. Otca Františka a pozreli sa na to, čo môžeme spoločne robiť, aby náš svet bol krajším a lepším. Na túto výzvu sme s radosťou odpovedali. Slovensko reprezentovalo naše Gymnázium Angely Merici v Trnave a zo začiatku aj Spojená škola sv. Uršule v Bratislave.