Spomienky na rok 1950

V barbarskej noci v apríli 1950 boli rehoľníci vyvezení zo Suchej z kláštora jezuitov, dalo sa predpokladať, že to isté čaká nás sestry. Dve sestry každú noc, dolu v hospodárskej budove, dávali pozor, či nejdú autá po sestry. 29.8. asi okolo 10. hodiny prišli na aute pracovníci VB a žiadali zodpovednú delegátku, sr. Karolu Stolárikovú. Odovzdali jej spis z Povereníctva a žiadali, aby ho prečítala sestrám. Bolo tam: „Po dohode s vašou provinciálnou predstavenou nariaďuje sa vyvezenie sestier uršulínok zo Suchej nad Parnou.“ Nebolo tam udané, kde sa majú sestry vyviezť. Sestry prijali toto oznámenie, nebúrili sa. Predpokladalo sa, že je to urobené so súhlasom prov. predstavenej, ktorá práve v tom čase bola v Bratislave na jednaní. To však nebola pravda, predstavená o tom nevedela ani nedala k tomu súhlas. Sestry sa mali pripraviť, vziať so sebou najnutnejšie veci do kufra, matrace a periny. Mali VB oznámiť, kedy majú po ne prísť. Kláštor bol obsadený, ba ani k susedom sa nedalo dostať. Okolo 16. hodiny prišlo nákladné auto. Bolo nekryté, otvorené, boli tam dve lavičky. Sestry si na ne sadli a batožinu si dali k nohám. Dôstojný pán odniesol Sviatosť Oltárnu do kostola v dedine. Po odchode sestier ostal sám v budove. Sestry s bolesťou sa rozlúčili s kaplnkou, budovou a pobozkajúc suchovskú zem, nastúpili do auta. Sestra sa dívala na smerovky kam ich vezú: Budmerice, Ružindol… až prišla Modra. Tu, pred uršulínskym kláštorom, auto zastalo a vošlo do dvora kláštora. Mladá zmocnenkyňa bola pri bráne. Voviedla nás cez dvor do budovy školy. Bola vyprázdnená pre sústredenie sestier. Na prízemí zmocnenkyňa nás viedla k školským triedam. Otvorila dvere na jednej triede a povedala: „Tu budete bývať.“ A pred nami bola úplne prázdna miestnosť, len dlážka a štyri holé steny. To bolo pre nás všetky prekvapenie. Keďže bolo leto, sestry si rozložili na dlážku matrace s perinami. Sestra Karola prosila, aby nám dovolili ísť si vziať do Suchej postele. Povolili a druhý deň nám z JRD dali k dispozícii povoz. Dvom sestrám dovolili, aby šli po postele. Tam už bolo všetko zablokované, dovolili nám vziať šesť postelí do Modry. Nebolo možné nič iné vziať. O ďalšie najpotrebnejšie veci sa postarali domáce sestry uršulínky. V Modre chodili sestry na pole na práce. Sestry boli v Modre rok a odtiaľ ich vyviezli do Čiech do továrne, a tak začalo putovanie po ČSR. Až v roku 1997 sa sestry vrátili do Suchej.

29. august bol všedný deň. Deň po sviatku sv. Augustína, rehoľného patróna. Ráno okolo 9.30. hodiny prišlo niekoľko mužov, ktorým na zvonenie šla otvoriť jedna postulantka. Keď prišli do domu, chceli hovoriť s predstavenou – novicmajsterkou. Jeden z nich jej prečítal dekrét o sústredí všetkých rehoľníčok, aby si vraj lepšie vykonávali svoje rehoľné povinnosti. Novicmajsterka sr. Bernadetta Šomošová sa ohradila, že predstavenou noviciátu je provinciálna predstavená a ona bez jej vedomia nemôže sťahovať noviciát. Žiadala, aby mohla ísť na poštu, aby sa s ňou telefonicky spojila a informovala ju o situácii. Nepustili ju, no potom sa jej predsa podarilo zájsť na poštu bez ich vedomia, no s provinciálnou predstavenou sa nespojila. Keď sa novicmajsterke podarilo po čase rozprávať s prov. predstavenou, napísala prehlásenie, že neodchádzame dobrovoľne, ale len z prinútenia. Chcela dať to podpísať tým pánom. Avšak jeden z nich, keď to prečítal, roztrhal papier a hodil na zem. Všetky novicky boli zhromaždené v vstupnej hale a odvážne sa bránili a protestovali, že ony nechcú odísť. Páni ich presvedčovali, že musia odísť do civilu a vytypovali len 14 sestier, ktoré môžu ísť do sústreďovacieho kláštora, ostatné k rodičom. Nevedeli sme ani, ktoré to boli vybrané, možno tie, čo mali maturitu a mysleli si, že len tieto sú rehoľníčky. Keď sa sestry nehýbali a aj posledný pán vyšiel na dvor, novicky využili ten okamih, zavreli veľkú bránu na hale, zamkli a zaistili železným hákom. Takto sa stali sestry skutočne väzňami, lebo aj okná na prízemí boli zamrežované. Vtedy na pokyn novicmajsterky všetky sestry sa sústredili v kaplnke. Tam sa modlili za Božiu ochranu pre nasledujúci čas. Po krátkom čase bolo počuť pilovanie mreže na halovom okne a jeho pád do haly. Jeden muž sa dostal cez okno do haly a vošiel do kaplnky. Tri razy vyzval novicmajsterku, aby sestry opustili kaplnku. Po tretej výzve sr. Bernadetta povedala sestrám: „Sestry, poďme!“ Všetky sme vyšli a v hale nám povedala: „Začnite sa, baliť! Keď odídeme, tak len pod tlakom násilia a nie dobrovoľne.“ Vtedy sa novicky rozišli po dome a pobalili si najpotrebnejšie veci. Štyri postulantky, ktoré boli ešte v civilnom oblečení, obliekli sa tiež do rehoľného rúcha. Tak sa stratili medzi ostatnými novickami. Odpoludnia priviezli do dvora nákladné auto, do ktorého si sestry naložili kufre s osobnými vecami. Náš duchovný otec Štefan Kramár, SJ vyprázdnil svätostánok a konsekrované hostie vložil do burzy a dal do opatery najstaršej novicke sr. Lýdii Schniererovej, ktorá ich na svojej hrudi nosila po celý čas balenia. S Pánom Ježišom nastúpila a všetky novicky s novicmajsterkou, jej asistentkou sr. Máriou Stanekovou a sr. Agneškou Bolečkovou, kuchárkou do autobusu. Iba tieto 3 boli profesky s večnými sľubami. Ostatné všetky boli novicky a postulantky. Novicmajsterku chceli dať do iného auta, ale ona odmietla a išla s nami. Ešte pred nástupom do autobusu nás vyzvala: „Ktorá nie je odhodlaná na mučeníctvo, nech sa vráti domov.“ Žiadna neodišla. Po 15. hodine sa pohol autobus s 36 novickami a 3 profeskami, s Pánom Ježišom a veľkým krížom z haly za spevu „Kristus vincit, Christus regnat“, zadnou bránou cez poľnú cestu do neznáma. Obyvatelia Batizoviec ani nevedeli, čo sa deje. Celou cestou sme sa modlili. Ráno 30. augusta okolo 8. hodiny nás priviezli do Modry k našim sestrám. Zistilo sa, že pre novicky nemajú miesto. Plánovali, že odídu do civilu. Dostali sme k dispozícii dve prázdne triedy a jeden malý kabinet pre novicmajsterku a jej asistentku. Postláčali sme sa, posteľ ku posteli, oddelené bielymi záclonkami. Batožinu sme si uložili pod postele, miesto inde nebolo. Keď sme sa trochu usadili, pokračovali sme v noviciátskom programe ako sa dalo, ako okolnosti pripúšťali. Asi po dvojtýždňovom pobyte v sústreďovacom kláštore sme začali pracovať na poliach, štátnych majetkoch ako brigádničky.

Vedeli sme, že kňazov v apríli sústredili, tušili sme, že podobný osud nás neminie. Preto sme sa opatrne pripravovali. 28.8.1950 predvolali našu provinciálnu predstavenú, sestru Augustínu Bošňákovú do Bratislavy. Tam bola oboznámená aj s ostatnými predstavenými ženských rádov, že musia opustiť svoje kláštory. Uršulínky to zastihlo 29.8.1950. Bolo 10. hodín, keď nás zvolali do kláštornej jedálne. Poverený pán nám oznámil, že máme opustiť kláštor. Vziať si osobné veci a nastúpiť do autobusu. Smer Dolné Semerovce, okres Šahy. Bol to strašný pocit. Sestry sa bránili. Jedna sestra povedala: „Iba cez moju mŕtvolu.“ Darmo sme sa bránili. Páni chceli plniť príkazy a boli neúprosní. Trochu sme sa naobedovali. Po obede spolu s naším dôstojným pánom vdp. Gažom nasadli do autobusu. Páter vzal so sebou zo svätostánku aj Pána Ježiša. Šoféri blúdili a nemohli nájsť Dolné Semerovce. Tak sme tam prišli pred polnocou. Bol to bývalý starobinec sestier vincentiek. Malá, jednoposchodová budova, kde žilo 11 sestier a asi 40 starých ľudí. Nás, okrem sestier vincentiek, tam natlačili 103 sestier uršulínok. Okrem Trnavy priviezli sem sestry uršulínky z Bratislavy. Tie, ktoré s nami neprišli, boli zadelené do Modry do nášho kláštora.

28. augusta náš dom bol už strážený. Druhý deň dopoludnia prišiel autobus a zmocnenci sa začali dobýjať do noviciátu. Všetky sme mali na hlave biely závoj, aby nezistili, ktorá je predstavená. Prečítali nám príkaz, údajne od našich predstavených, že máme opustiť noviciát. Dali nám dve hodiny na pobalenie. Tie dve hodiny nám nestačili. Zbalili sme si osobné veci a všetky sme sa zhromaždili v kaplnke. Tam sme sa zamkli, modlili sa a čakali. Páni sa chceli dostať do vnútra. Prepílili mreže, až vtedy sa dostali do vnútra. Hnali nás do autobusu a opakovali, že je to príkaz našich predstavených. Telefonické spojenia boli pretrhnuté. Nemohli sme sa s nikým spojiť. V ten deň sme mali mať na obed slivkové gule. Ostali ešte surové v kuchyni. Ktovie, čo sa s nimi stalo? Nevedeli sme kam ideme. Nepovedali nám to. Cestou nás zopár krát ešte zastavili a vyzývali, aby vystúpili predstavené. Nik sa v autobuse ani nepohol. Doviezli nás do Modry. Tu boli naše sestry a tie sa o nás postarali. V Modre nás bolo veľa. Spala som na chodbe, lebo triedy boli preplnené.“ Sestra pokračuje: „Nebála som sa, mala som v mysli citát písma, že zlato sa čistí v ohni.“ Bol to pre nás očistný čas. Vyzývali nás, aby sme odišli domov. Nik z nás neodišiel. V Modre sme pracovali na poli. Gumeňáky som mala asi o štyri čísla väčšie. Pracovali sme na žatve, kopali repu… Pritom sme dbali na náš rehoľný život. Zachovávali sme verne mlčanie, mávali aj na poli duchovné rozhovory, konali si duchovné cvičenia aj pri práci a hlavne modlitbu. Tá nám dala silu všetko prežiť a znášať ťažkosti. Keby sme opustili modlitbu, Boh by opustil nás. Na poli nad nami stál zmocnenec. A keď sme boli dlho ticho povedal predstavenej: „Dajte im už tú veselú hodinku (rekreáciu)!“ Ľudia z Modry a okolia sa o nás starali. Donášali nám v konvách mlieko a iné potraviny. Hádzali nám ich do vlečky aj počas rannej jazdy, keď nás viezli na pole.

Po končení ranných modlitieb a sv. omše som prišla do svojej cely, kde mi jedna spolusestra hovorí: „Brány kláštora nám už zatvára národná bezpečnosť.“ Bol to pre mňa okamih, akých je málo v ľudskom živote. Srdce mi zovrelo, ale len na okamih, lebo v tom istom okamihu sa mi v mysli vynoril výrok: „Nič sa nestane bez dopustenia Božieho. Hľadajte najprv kráľovstvo Božie… a ostatné sa vám pridá.“ Duša sa mi upokojila. S úsmevom nastupujem do autobusu, keď ma niekto zavolal. Obrátim sa, vidím deti, ktoré som nedávno učila, aj iných, ktorí sa usmievali alebo smutne pozerali a kývali na rozlúčku. V tom som zabudla na náš osud a začala som sa usmievať. Ľuďom, ktorým padali slzy, hovoril náš sprievodca: „Buďte takí veselí ako táto sestrička.“ Áno, bolo ľahko byť veselým, lebo sme mali Ježiša, celého s Jeho nekonečnými milosťami, s Jeho Božskou silou, slovom mali sme všetko, čo sme potrebovali do nastávajúceho boja. Zhromaždili nás na chodbe pri porte, kde nám prečítali úradný prípis. Keďže sa nechceme zapojiť do socialistickej výchovy a výučby mládeže, musíme opustiť kláštor do 14. hodiny. Okrem najpotrebnejších vecí nám dovolili vziať postele a matrace. Autobus nás čakal na Primaciálnom námestí, ktoré bolo plné ľudí. Najprv nás volali po mene, potom sme boli už len čísla. Nastupovali sme so spevom Magnifikát, s veľkým krížom a so sochou Panny Márie. Na večer sme dorazili do Dolných Semeroviec, kde nás čakali sestry z Trnavy. Celá obec nemala elektrický prúd, pretože sedliaci nechceli dobrovoľne vstúpiť do JRD. Petrolejová lampa bola luxus. Pracovali sme na poliach u tamojších sedliakov, neskôr sme boli úradne zamestnané v JRD vo vedľajšom chotári. V zime sme opravovali svetre… 30 – 40 sestier pracovalo pri jednej lampe okolo jedného stola.