Komunistický režim používal rôzne prostriedky na oslabenie, či likvidáciu rehoľných spoločenstiev i samotných členov. Nebál sa použiť násilie, hrubú silu. Ľudia, ktorí sa mu stavali na odpor, nesúhlasili s jeho nariadeniami a praktikami často skončili za mrežami. Tak to bolo aj v prípade sestier Uršulínok, ktoré odmietli pracovať cez sviatočné dni.
Medzi nimi bola aj sestra Mária Staneková z rehole Uršulínok. Sestra Mária bola v roku 1953 v Hejniciach. Bola považovaná za hlavnú iniciátorku boja sestier za svätenie sviatkov. Preto ju zatkli v noci 8.1.1953. Od 9.1.1953 – 20.6.1953 bola vo väzbe v Šumperku a v Olomouci. Vytrpela si veľa po stránke nielen fyzickej, ale aj duchovnej.
Sestra Consoláta Cíferská sa vo svojich spomienkach vrátila k svedectvu o sestre Márii:
„Všetko to začalo počas pracovnej doby. Dvaja páni s dozorkyňou prišli k zapradajúcemu stroju. Vraj nachvíľu má ísť do kancelárie a má si so sebou zobrať legitimáciu. Obvinili ju zo sabotáže, nechce pracovať a tým robí veľké škody na výrobe. Ak cez nastávajúce sviatky bude pracovať bude prísne potrestaná, väznená a škodu napíšu na jej konto. Toto všetko mala podpísať. Sestra Mária odmietla podpísať. Práca sa im sťažila. Materiál im nedodávali v takom množstve ako mali, voda im nestačila, zastavovali turbíny a pod. S vypätím síl, s ťažkosťami sestry pracovali ďalej, aby nenastala žiadna škoda. Ďalšie dni chodili do továrni hliadky ŠTB. Po skončení pracovnej doby sa vzdialili, sestry so strachom čakali, čo sa bude diať v noci. Pred polnocou prišli do dvora továrne dve osobné autá, za nimi ťažké nákladné vojenské auto. ŠTB sa rozostavili od vrátnice až po byty. Skupina bola aj na schodišti. Bolo počuť: „V mene zákona otvorte!“ Opakovane sa pokúšali otvoriť. V hale stáli všetky sestry sviatočne otvorené. Vstúpili dovnútra a začali vyvolávať sestry po mene. Zmocnenkyňa označila menované a ostatným povedali, aby odišli do bytoviek internátu, kde boli sestry ubytované. Označené sestry si mali vziať to najpotrebnejšie. Ostatné sestry ich bránili. Tri sestry kráčali v špalieri milicistov k nákladnému autu. Jedno osobné auto išlo vpredu, za ním nákladné auto so sestrami a milicistami a za nimi ďalšie osobné auto. Sestry sa pýtali kam ich vezú. Dostali odpoveď: „Do väznice, nebojte sa ráno vás budú vypočúvať a potom vás prepustia!“
Sestry boli slabo oblečené, drvila ich zima. Zadržali ich v Šumperskej väznice. Asi po 6. hodine ráno bola výmena ŠtB. Spísali zápisnicu. Sestra citovala doslova ako prebiehal výsluch: „Vyložte všetko z vrecka, čo máte psi sebe. Ruženec, agnuštek Panny Márie. Všetko sa vám vráti, ak podpíšete, že v žiadne sviatky – ako podpísali vaše sestry, pôjdete pracovať“. Ukázal im podpisy sestier. Sestry odpovedali: „Každá má slobodu, to je ich vec. Dovoľte ten menoslov!“ Na listine boli iné neznáme mená. Bolo to povolenie k práci ako v každý deň. Podaný menoslov bol bez pečiatky a bez podpisu. Vyšetrujúci vytrhol papier, vraj také listiny nepotrebujú žiadne opatrenia. Ešte ďalej sa im vyhrážali a vyšetrovanie skončilo hundraním a vyhrážkami. Vraj koľko škody urobili chudobným ľuďom a štátu nenastúpením do práce. Sestry ostali vo väznici.
Asi o 2 týždne pokračuje sestra v spomienkach a v listovaní svojich zápiskoch zaškrípali prvé vonkajšie zámky dverí. Odsunuli sa závory. Na chodbe vo dverách sa objavila posádka ozbrojených a jeden vysoký civil. Bol tak nápadný, že sestre od údivu ostali oči na ňom. Stráž zarazene zastala. Sestra ho pozdravila: „Dobré ráno, pán prokurátor! Kde sa tu beriete?“ Veliteľ stráže chcel zaveliť, ale prokurátor dvihol ruku a zvolal: „Dobré ráno, ako ma poznáte?“ Sestra mu povedala, že bol v továrni pri ich zatýkaní. Vtom veliteľ zavelil do pozoru a menovanej zavelil do pozoru do stredu cely. Povedali jej, aby sa nepohla. Prokurátor vraj prišiel sa pozrieť, či všetko potrebné majú, ako sa im tu býva, či je mi dlhý čas, či tu mrznem. Všetko, čo bolo okolo mňa pozeral: posteľ, vojenský matrac… „Čo chcel vidieť: zamrznuté okná, cela studená, WC zamrznuté…“ Prokurátor povedal, že nemajú palivo. Sestra mu povedala, že takto cela vyzerala od začiatku ako ju tam dali Zrazu otvoril policu a vytiahol nôž. Sestra sa zľakla. Opýtal sa: „Na čo je vám nôž, na krájanie chleba.“ Veď chleba nebolo, ani omrvinky. „Ako sa sem dostal ten nôž?“ „Opýtajte sa tých pánov, oni budú vedieť.“ Na otázku prokurátora ako sa tam dostal nôž odpoveď od policajtov nedostal, len mlčali Zavelil im: „Ihneď to vezmite a doneste prácu a deky.“ Ešte dodal: „Dúfam, že nasledujúce sviatky pôjdete pracovať, aby robotníci netrpeli škodu a vy, aby ste boli na slobode. Sestra mu povedala, že podľa Božieho príkazu svätiť prikázané sviatky, pracovať nepôjde. Zámky na dvojitých dverách zaškrípali a na chodbe ostalo ticho.
Druhý deň priniesol dozorca, ale iný prikrývku, veľkú i malú, podhlavník, nový plechový hrnček (namiesto raňajok). Kľakol si k obrube, aby ju opravil a ticho preriekol: „Dajte pozor, je to žeravina, aby ste si neupila.“ Na kachliach sestra objavila zázračnú medailu Matky Božej a ďakovala jej za ochranu a prosila o ďalšiu. Za chvíľu pribehol, vraj počul niekoho spievať, ale sestra Mária nespievala. Povedal jej, aby nespievala, lebo je to zakázané. Vzal prázdny hrnček a už ho nebolo Sestra ďakovala nebeskému otcovi a anjelskému zboru za ochranu aj bez pokrmu. Večer bolo počuť tiché škrabkanie a bolo počuť sladký hlas: „Sestrička, nebojte sa! Tu je váš sused, musím vám niečo povedať, páni majú schôdzu.“ Hovoril, že je katolík, niekde od Žiliny, že je nevinný a už odchádza. Vraj od kedy sestra prišla ju pozoruje, mal na starosti chodby. Povedal, že sestričky sú ešte tu. Počul všetko a zajtra aj inokedy, keď mi kuchárka, čo chodí s ŠNB prinesie niečo vo vojenskej šálke, aby to sestra nepila. Ma to vždy vyliať do WC a zaliať vodou, ale nie pred nimi. Sú tam rôzne nástrahy. Po nedeli budete mať výsluch a potom súd. Zbohom. Sestra nevedela aké dni sú. Aj tak bolo. Sestra si nespomínala dátum. Strážnici ju viedli v uniforme na poschodie do veľkej miestnosti, asi zasadačka. Za zatvorenými dverami na vyvýšenom mieste sedel prokurátor, ten, čo bol vo väzenskej cele. Sestra nevidela v miestnosti okrem prokurátora a pisárky nikoho, pretože ju viedli. Na katolícky pozdrav odpoveď nedostala. Prečítali obžalobu, ako sestrám bránila pracovať, akú škodu urobila. „Keby ste také niečo urobili za Hitlera dávno by ste boli pri stene a rozprávali, ako ich trýznili, čo poviete?“ Sestra mu povedal, že je „chudáčik a je to na ňom vidno“. Bol to muž vysoký, chudý, zapadnuté oči – výzor Lenina. Bol strašný aj ako jeho otázky. Boli krížne, aby sestru poplietol. Začal s Bohom, prečo nezabránil vojnám a pod. Obžalobu sestra odmietla podpísať. Otázky pokračovali k tomu ostrý výsmech. Až sestru úplne doplietol, že nevedela, čo hovorí nakoniec. Od vedľajšej steny sa ozýval zúrivý výsmech, sestra sa chcela otočiť, ale zmocnenkyňa, čo stála pri nej jej to nedovolila. Prokurátor vyskočil a zatvoril dvere, sieň ostala prázdna a pokračoval: „Tvrdošijná, stojí na svojom, že nikoho nenahovárala, podľa svedomia a Božieho príkazu, má každá vedieť, že v nedeľu a vo sviatočné treba deň zachovať a preto aj budúce sviatočné dni zachová a nadpracuje.“ Následky si ponesie a podpisom sa ťažký deň uzavrel.
Vo väzenskej cele sestra duševne ubitá, ale spokojne odovzdaná do Božej vôle namiesto stoličky klesla na zem a sa modlila: „Bože môj, kde som to bola? Odpusť mi, Pane, ak som ťa zle bránila.“ Sestra plakala. „Daj, mi Pane, skoro zomrieť, aby som ťa ani najmenšou neverou hriechu nezarmútila…“ Sestra zaspala a zobudila sa až na blikanie lampy, celkom svieža. Ráno počula pri dverách krik, odporovanie a údery, plač. Do cely vošlo plačúce dievča, ktoré bolo so sestrou v cele pár dní. Spolu namotávali prúžky. Spoločníčka bola mlčanlivá, bola tam za to, že má rodičov katolíkov, ktorí tiež trpeli, že je nevinná. Spolu sa delili o jedlo. Ako spoločníčka náhle prišla, tak aj odišla.“
Sestra Mária bola vo väzbe v Šumperku do 4.3.1953. Odsúdili ju pre trestný čin podľa paragrafu 129 č.86/50 Zb. k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne. Z toho po odpykaní trestu polovicu trestu bola v trestaneckom tábore. Po smrti Gottwalda obsiahla sestra amnestiu s okamžitým nastúpením do továrne do Hanušovíc.
Sestru Máriu väznica poznačila až do smrti. Namiesto továrni šla do nemocnice s podlomeným zdravím. Tu sa dalo telesne a duševne zotaviť. Bola apoštolkou medzi pacientmi, ktorí vládali chodiť. Upevňovala ich liekom Eucharistie, viery, nádeje a v láske.