Spomienky na rok 1950

V tomto roku si pripomíname 70 rokov od násilného vyvezenia zasvätených osôb z kláštorov.​​ Rok 1950 sa zapísal aj do histórie sestier Rímskej únie Rádu sv. Uršule. Sestry, ktoré v tom čase boli v kláštore, boli mladé sestry na začiatku svojho rehoľného života. Plné elánu, zápalu pre Krista, s túžbou byť apoštolkami medzi mladými, byť Kristovými nevestami. Dnes sú to sestry už po osemdesiatke, deväťdesiatke, ktoré si na toto obdobie už len zaspomínajú s vďačnosťou.

Rehoľa uršulínok sa vyznačuje apoštolátom v školách a v internátoch. V roku 1945 siahol štát na všetky cirkevné školy. Skôr ako sa spustila likvidácia ženských reholí, zamerala sa vláda na odstránenie sestier učiteliek zo škôl. Sestry rehoľníčky boli prepustené prepúšťacím dekrétom s dátumom 30. jún 1950. Niektoré sestry boli prepustené v apríli a v auguste roku 1950. Výnimku netvorili ani uršulínske školy. Rehoľníčky komunistický režim vyhlásil za nespoľahlivé. Len niektoré sestry ostali vyučovať na štátnych školách.

Viac o tzv. barbarskej noci sa dozviete na stránkach Ústavu pamäti národa www.barbarskanoc.sk

SVEDECTVÁ SESTIER: AKCIA "R"

SVEDECTVÁ SESTIER: ŽIVOT V TOVÁRŇACH

V závode Elite vo Wansdorfe sme pracovali len mladé sestry. Chceli nás oddeliť od starších a mysleli si, že sa všetky vydáme. V tejto veľkej továrni pracovali sami mladí muži. Vyvesili plagáty s oznamom, že kto zvedie nejakú sestru, dostane za to peniaze. Tak nás volali „predané nevesty“. Ale keď súdruh vedúci videl, že sa chlapci stávajú pri nás slušnejší a lepší, hnali nás po 161 dňoch preč. Žiadna sa nedala zviesť – Bohu vďaka!

13. Februára 1952 sme sa sťahovali do továrne Texlen Pořičí u Trutnova, ale bývali sme v Lánove pri Vrchlabí. Odtiaľ nás vozili denne do práce a z práce 50 km. Komunisti sa báli, že nie mládež bude pôsobiť na nás, ale my na mládež. Po polroku na intervenciu predstavených nám dali bývanie v Trutnove. Tu sme chodili pol hodinu peši do práce, peši po čerstvom vzduchu.“ Sestra Brigita dodala: „V továrni bolo 30 – 40 stupňov tepla a my sme nemali prispôsobený oblek na takúto prácu a ani šatňu sme nemali. V zime sme také spotené šli pol hodinu cez les do Trutnova. Keďže sme cez cirkevné sviatky nechceli pracovať, strhávali nám 2 dni dovolenky, takže sme skoro žiadnu nemali.

Do továrne sme vstávali ráno a o 4. hodine, nasadali sme do autobusu, aby sme v továrni boli ráno o 6. hodine. 28.6.1952 nepriateľské sily urobili záchytný záber na sestry predstavené a na sestry, na ktoré mali podozrenie, že pôsobia na mladé sestry. Chceli tomu zabrániť a tak v továrni zatkli a osobným autom odvážali. Predstavené boli odvezené do Hejníc. Dialo sa to pred skončením doobedňajšej zmeny. Sestry, ktoré zatkli nemali so sebou ani najpotrebnejšie veci. Sestry, ktoré sme prišli do ubytovne čakali nás zmocnenci s vedúcim (jeho meno bolo Sokolovský). Oznámili nám, že nebezpečné živly boli odstránené, lebo zistili, že skrývali zbrane a preto museli zasiahnuť. Vymenovali nejaké paragrafy na základe, ktorých konali. Sestry boli ticho, lebo boli vystrašené. V noci okolo 22. hodiny sestry Najsvätejšej Sviatosti, ktoré bývali na prízemí pribehli hore na poschodie a žiadali nás o pomoc. Zmocnenkyňa M. Zimmerhauslová priviedla na nás asi 20 chlapov. Z vedľajšej budovy pribehli školské sestry a sestry dominikánky. Chlapi sa začali k nám dobíjali cez pivničné okná. Ťahali sme skrine, stoly, stoličky k oknám, k pivničným dverám. Na balkóne sme kričali a pískali do noci. „pomoc, referentka vedie na nás chlapov!“ Sokolovský nás presviedčal, že sa nič nedeje a kričal: „Klamete lid, nic se nedeje, podvádzite lid, ihned do ubykácí, uvidíte co se stane!“ Bolo to ako v súdny deň. Muži sa začali schovávať za stromy. Až keď sa v dedine začali zasväcovať okná, muži povyliezali z pivnice. Po čase sa všetko ukľudnilo. Zakrátko nás odtiaľ vysťahovali. Obchodník, ktorý býval naproti vyčítal referentke, že toto sa nemalo sestrám stať. O týždeň na to ho zatkli a uväznili.

i_601165
i_601171

SVEDECTVÁ SESTIER: VäZENIE

Komunistický režim používal rôzne prostriedky na oslabenie, či likvidáciu rehoľných spoločenstiev i samotných členov. Nebál sa použiť násilie, hrubú silu. Ľudia, ktorí sa mu stavali na odpor, nesúhlasili s jeho nariadeniami a praktikami často skončili za mrežami. Tak to bolo aj v prípade sestier Uršulínok, ktoré odmietli pracovať cez sviatočné dni.

Medzi nimi bola aj sestra Mária Staneková z rehole Uršulínok. Sestra Mária bola v roku 1953 v Hejniciach. Bola považovaná za hlavnú iniciátorku boja sestier za svätenie sviatkov. Preto ju zatkli v noci 8.1.1953. Od 9.1.1953 – 20.6.1953 bola vo väzbe v Šumperku a v Olomouci. Vytrpela si veľa po stránke nielen fyzickej, ale aj duchovnej. 

Sestra Consoláta Cíferská sa vo svojich spomienkach vrátila k svedectvu o sestre Márii:

„Všetko to začalo počas pracovnej doby. Dvaja páni s dozorkyňou prišli k zapradajúcemu stroju. Vraj nachvíľu má ísť do kancelárie a má si so sebou zobrať legitimáciu. Obvinili ju zo sabotáže, nechce pracovať a tým robí veľké škody na výrobe. Ak cez nastávajúce sviatky bude pracovať bude prísne potrestaná, väznená a škodu napíšu na jej konto. Toto všetko mala podpísať. Sestra Mária odmietla podpísať. Práca sa im sťažila. Materiál im nedodávali v takom množstve ako mali, voda im nestačila, zastavovali turbíny a pod. S vypätím síl, s ťažkosťami sestry pracovali ďalej, aby nenastala žiadna škoda. Ďalšie dni chodili do továrni hliadky ŠTB. Po skončení pracovnej doby sa vzdialili, sestry so strachom čakali, čo sa bude diať v noci. Pred polnocou prišli do dvora továrne dve osobné autá, za nimi ťažké nákladné vojenské auto. ŠTB sa rozostavili od vrátnice až po byty. Skupina bola aj na schodišti. Bolo počuť: „V mene zákona otvorte!“ Opakovane sa pokúšali otvoriť. V hale stáli všetky sestry sviatočne otvorené. Vstúpili dovnútra a začali vyvolávať sestry po mene. Zmocnenkyňa označila menované a ostatným povedali, aby odišli do bytoviek internátu, kde boli sestry ubytované. Označené sestry si mali vziať to najpotrebnejšie. Ostatné sestry ich bránili. Tri sestry kráčali v špalieri milicistov k nákladnému autu. Jedno osobné auto išlo vpredu, za ním nákladné auto so sestrami a milicistami a za nimi ďalšie osobné auto. Sestry sa pýtali kam ich vezú. Dostali odpoveď: „Do väznice, nebojte sa ráno vás budú vypočúvať a potom vás prepustia!“ 

Sestry boli slabo oblečené, drvila ich zima. Zadržali ich v Šumperskej väznice. Asi po 6. hodine ráno bola výmena ŠtB. Spísali zápisnicu. Sestra citovala doslova ako prebiehal výsluch: „Vyložte všetko z vrecka, čo máte psi sebe. Ruženec, agnuštek Panny Márie. Všetko sa vám vráti, ak podpíšete, že v žiadne sviatky – ako podpísali vaše sestry, pôjdete pracovať“. Ukázal im podpisy sestier. Sestry odpovedali: „Každá má slobodu, to je ich vec. Dovoľte ten menoslov!“ Na listine boli iné neznáme mená. Bolo to povolenie k práci ako v každý deň. Podaný menoslov bol bez pečiatky a bez podpisu. Vyšetrujúci vytrhol papier, vraj také listiny nepotrebujú žiadne opatrenia. Ešte ďalej sa im vyhrážali a vyšetrovanie skončilo hundraním a vyhrážkami. Vraj koľko škody urobili chudobným ľuďom a štátu nenastúpením do práce. Sestry ostali vo väznici. 

Asi o 2 týždne pokračuje sestra v spomienkach a v listovaní svojich zápiskoch zaškrípali prvé vonkajšie zámky dverí. Odsunuli sa závory. Na chodbe vo dverách sa objavila posádka ozbrojených a jeden vysoký civil. Bol tak nápadný, že sestre od údivu ostali oči na ňom. Stráž zarazene zastala. Sestra ho pozdravila: „Dobré ráno, pán prokurátor! Kde sa tu beriete?“ Veliteľ stráže chcel zaveliť, ale prokurátor dvihol ruku a zvolal: „Dobré ráno, ako ma poznáte?“ Sestra mu povedala, že bol v továrni pri ich zatýkaní. Vtom veliteľ zavelil do pozoru a menovanej zavelil do pozoru do stredu cely. Povedali jej, aby sa nepohla. Prokurátor vraj prišiel sa pozrieť, či všetko potrebné majú, ako sa im tu býva, či je mi dlhý čas, či tu mrznem. Všetko, čo bolo okolo mňa pozeral: posteľ, vojenský matrac… „Čo chcel vidieť: zamrznuté okná, cela studená, WC zamrznuté…“ Prokurátor povedal, že nemajú palivo. Sestra mu povedala, že takto cela vyzerala od začiatku ako ju tam dali Zrazu otvoril policu a vytiahol nôž. Sestra sa zľakla. Opýtal sa: „Na čo je vám nôž, na krájanie chleba.“ Veď chleba nebolo, ani omrvinky. „Ako sa sem dostal ten nôž?“ „Opýtajte sa tých pánov, oni budú vedieť.“ Na otázku prokurátora ako sa tam dostal nôž odpoveď od policajtov nedostal, len mlčali Zavelil im: „Ihneď to vezmite a doneste prácu a deky.“ Ešte dodal: „Dúfam, že nasledujúce sviatky pôjdete pracovať, aby robotníci netrpeli škodu a vy, aby ste boli na slobode. Sestra mu povedala, že podľa Božieho príkazu svätiť prikázané sviatky, pracovať nepôjde. Zámky na dvojitých dverách zaškrípali a na chodbe ostalo ticho. 

Druhý deň priniesol dozorca, ale iný prikrývku, veľkú i malú, podhlavník, nový plechový hrnček (namiesto raňajok). Kľakol si k obrube, aby ju opravil a ticho preriekol: „Dajte pozor, je to žeravina, aby ste si neupila.“ Na kachliach sestra objavila zázračnú medailu Matky Božej a ďakovala jej za ochranu a prosila o ďalšiu. Za chvíľu pribehol, vraj počul niekoho spievať, ale sestra Mária nespievala. Povedal jej, aby nespievala, lebo je to zakázané. Vzal prázdny hrnček a už ho nebolo Sestra ďakovala nebeskému otcovi a anjelskému zboru za ochranu aj bez pokrmu. Večer bolo počuť tiché škrabkanie a bolo počuť sladký hlas: „Sestrička, nebojte sa! Tu je váš sused, musím vám niečo povedať, páni majú schôdzu.“ Hovoril, že je katolík, niekde od Žiliny, že je nevinný a už odchádza. Vraj od kedy sestra prišla ju pozoruje, mal na starosti chodby. Povedal, že sestričky sú ešte tu. Počul všetko a zajtra aj inokedy, keď mi kuchárka, čo chodí s ŠNB prinesie niečo vo vojenskej šálke, aby to sestra nepila. Ma to vždy vyliať do WC a zaliať vodou, ale nie pred nimi. Sú tam rôzne nástrahy. Po nedeli budete mať výsluch a potom súd. Zbohom. Sestra nevedela aké dni sú. Aj tak bolo. Sestra si nespomínala dátum. Strážnici ju viedli v uniforme na poschodie do veľkej miestnosti, asi zasadačka. Za zatvorenými dverami na vyvýšenom mieste sedel prokurátor, ten, čo bol vo väzenskej cele. Sestra nevidela v miestnosti okrem prokurátora a pisárky nikoho, pretože ju viedli. Na katolícky pozdrav odpoveď nedostala. Prečítali obžalobu, ako sestrám bránila pracovať, akú škodu urobila. „Keby ste také niečo urobili za Hitlera dávno by ste boli pri stene a rozprávali, ako ich trýznili, čo poviete?“ Sestra mu povedal, že je „chudáčik a je to na ňom vidno“. Bol to muž vysoký, chudý, zapadnuté oči – výzor Lenina. Bol strašný aj ako jeho otázky. Boli krížne, aby sestru poplietol. Začal s Bohom, prečo nezabránil vojnám a pod. Obžalobu sestra odmietla podpísať. Otázky pokračovali k tomu ostrý výsmech. Až sestru úplne doplietol, že nevedela, čo hovorí nakoniec. Od vedľajšej steny sa ozýval zúrivý výsmech, sestra sa chcela otočiť, ale zmocnenkyňa, čo stála pri nej jej to nedovolila. Prokurátor vyskočil a zatvoril dvere, sieň ostala prázdna a pokračoval: „Tvrdošijná, stojí na svojom, že nikoho nenahovárala, podľa svedomia a Božieho príkazu, má každá vedieť, že v nedeľu a vo sviatočné treba deň zachovať a preto aj budúce sviatočné dni zachová a nadpracuje.“ Následky si ponesie a podpisom sa ťažký deň uzavrel. 

Vo väzenskej cele sestra duševne ubitá, ale spokojne odovzdaná do Božej vôle namiesto stoličky klesla na zem a sa modlila: „Bože môj, kde som to bola? Odpusť mi, Pane, ak som ťa zle bránila.“ Sestra plakala. „Daj, mi Pane, skoro zomrieť, aby som ťa ani najmenšou neverou hriechu nezarmútila…“ Sestra zaspala a zobudila sa až na blikanie lampy, celkom svieža. Ráno počula pri dverách krik, odporovanie a údery, plač. Do cely vošlo plačúce dievča, ktoré bolo so sestrou v cele pár dní. Spolu namotávali prúžky. Spoločníčka bola mlčanlivá, bola tam za to, že má rodičov katolíkov, ktorí tiež trpeli, že je nevinná. Spolu sa delili o jedlo. Ako spoločníčka náhle prišla, tak aj odišla.“

Sestra Mária bola vo väzbe v Šumperku do 4.3.1953. Odsúdili ju pre trestný čin podľa paragrafu 129 č.86/50 Zb. k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne. Z toho po odpykaní trestu polovicu trestu bola v trestaneckom tábore. Po smrti Gottwalda obsiahla sestra amnestiu s okamžitým nastúpením do továrne do Hanušovíc.

Sestru Máriu väznica poznačila až do smrti. Namiesto továrni šla do nemocnice s podlomeným zdravím. Tu sa dalo telesne a duševne zotaviť. Bola apoštolkou medzi pacientmi, ktorí vládali chodiť. Upevňovala ich liekom Eucharistie, viery, nádeje a v láske. 

NAJNOVŠIE ČLÁNKY

Generálna vizitácia

V sobotu 17. februára 2024 naša Slovenská provincia privítala sr. Agathu Lindu Chandru, OSU a o pár dní aj sr. Benignu Kaniu, OSU. Obe sestry k nám prišli z Ríma, z generalátu, na návštevu.

Čítať viac »

Odkrytie Božieho pohľadu a umenie prázdnych rúk

Sestry uršulínky nedávno privítali sr. Veroniku Baráthovú, aby viedla duchovnú obnovu zameranú na identitu ženy a hľadanie Božieho pohľadu na každodenné situácie v zasvätenom živote. Sr. Veronika Baráthová, sa venovala téme “Žena v zasvätenom živote”, kde zdôraznila význam vzťahu s Ježišom a jeho premieňajúci vplyv na všetky ostatné vzťahy.

Čítať viac »

STRETNUTIE REHOĽNÍKOV O UMELEJ INTELIGENCII: AI GETTIN GREADY FOR THE AGE OF AI

V Bratislave sa uskutočnilo pútavé stretnutie rehoľníkov zorganizované sestrami uršulínkami, ktoré sa venovalo téme umelej inteligencie (AI). Viac ako 30 účastníkov sa zišlo, aby sa naučili viac o AI od Martina Krčka, experta na túto oblasť. Prednášky zahŕňali dôležité aspekty ako prečo je AI dôležitá, jej základné fungovanie a možnosti využitia.

Čítať viac »

Návšteva apoštolského nuncia

Uršulínsky kláštor bol prvým sídlom apoštolskej nunciatúry po vyhlásení vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Túto spätosť spojenú s príležitosťou oslavy sviatku Loretánskej Panny Márie v nedeľu 10.12.2023 sme využili k tomu, aby sme pozvali na návštevu súčasného apoštolského nuncia na Slovensku.

Čítať viac »

Uršulínka v slume

Sestra Kevina Ekal, OSU pracuje v druhom najväčšom slume na svete
Naše školy v Trnave spolu s komunitou sestier uršulínok sa rozhodli podporiť prácu sestry Keviny Ekal, OSU v Keni, Nairobi.
Vďaka štedrosti žiakov a rodičov, námahám učiteľov sa v misijnej aktivite „misijný koláč“ s podporou sestier podarilo vyzbierať 2000€ pre prácu sestry Keviny v slume.

Čítať viac »

Stretnutie sestier

Počas jesenných prázdnin sa v komunite v Suchej nad Parnou uskutočnila provinciálna konferencia a tiež mimoriadna provinciálna kapitula. Nakoľko to bola kapitula celej provincie, mali sme príležitosť stretnúť sa takmer všetky a zdieľať naše sesterstvo.

Čítať viac »

Svetové dni mládeže – Lisabon 2023

Dobrodružstvo začína. Aj týmito slovami by sme mohli začať naše zážitky zo Svetových dní mládeže v Lisabone 2023.
Našu skupinu Ursulines Youth Slovakia, teda slovenskú uršulínsku mládež, tvorilo s rôznymi obmenami dovedna 47 členov. A aj vďaka podpore našich sestier a mnohých darcov, sme sa v takomto hojnom počte mohli vydať na našu púť.

Čítať viac »

Rím – Brescia – Desenzano

V utorok večer, netušiac, čo nás všetko čaká, sme sa stretli celá pútnická skupinka v bratislavskom kláštore, aby sme hneď v skorých ranných hodinách mohli odísť do Ríma. Symbolika sa nezaprela hneď na začiatku. Na túto púť sa prihlásilo presne jedenásť dievčat. Presne toľko spoločníčok zobrala so sebou sv. Uršuľa na jej púť. Sprevádzali nás štyri sestry a páter Jakub Garčár (SJ).

Čítať viac »

Vďačnosť za probáciu

Keď sa zamyslím nad uplynulým polrokom života, tak sa v mojej hlave vynorí slovo vďačnosť. Čím je tento polrok taký jedinečný? Žijem v atypických podmienkach. Mám čas myslieť a tešiť sa. Študovať, obdivovať krásu, spoznávať, veľa načúvať a modliť sa. Nie všetko je celkom ideálne, ak by bolo, to by som už nebola na tomto svete. Trápim sa s angličtinou a vyjadrovanie mojich myšlienok, často filozoficko-psychologicko-etických, mi dá občas riadne zabrať.

Čítať viac »

Duchovná obnova v Bojničkách

Pannu Máriu v Lukášovom evanjeliu sme mali možnosť spoznávať v dňoch 28. – 30. 4. 2023 v Bojničkách.
Duchovnej obnovy sa zúčastnilo 12 mladých žien a tri sestry. Víkendom nás sprevádzal Jakub Garčár, SJ.

Čítať viac »