Duchovná obnova v Bojničkách

“Strava pravidelná, nátierky vynikajúce.” Aj tak by sa dala v krátkosti vyjadriť víkednovka, ktorú sme uplynulý víkend prežili. My sme však išli na hlbinu. Ústrednou témou nášho spoločného času bolo Otcovo srdce a úryvok zo sv. písma Jn 10,10 (“Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali života aby ho mali hojnejšie.”).

Srdečné privítanie, rodinná atmosféra a vytvorenie krásneho spoločenstva len vytvorilo plodné prostredie pre prehlbovanie nášho vzťahu s Bohom Otcom. Pozvaní sme boli k tomu aj cez hlboký citát sv. Augustína: “Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká stará a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som ťa hľadal…”. Bola to výzva vstúpiť do Božej blízkosti v našich srdciach. Nielen pozývať Boha do našich sŕdc, ale aj sami vstúpiť do srdca v prítomnosti Neho. Uzdravovať a očisťovať túžby nášho srdca. Častokrát máme mnoho vedomostí, poznatkov, ale naše srdce je prázdne, otupené, alebo naopak preplnené nami.

Cez Božie slovo o márnotratnom synovi a vďaka Božej milosti nám bolo umožnené zložiť z očí okuliare, ktoré menili skutočný obraz o nás. A objavovať pohľad nášho Ocka na nás samých, ako nás stvoril vo svojej podstate. Každého jedinečného, originálneho, dokonalého presne takého, aký je. Uvedomenie si, že Boh nás “nepotrebuje”, ale že po nás túži. Túži nás milovať. A my sme pozvaní nechať sa milovať bezhraničnou láskou. K tomu nám dopomohla “Otcova náruč”. Objatie nášho Ocka cez s. Máriu Ritu alebo Mirona, ktorí nám svojím objatím umožnili prežiť prijatie nášho Ocka, ktorý prvý k nám vykročil a prijal nás za svojich synov a dcéry. Zaodel nás svojim milosrdenstvom, dal nám obuv na nohy pre pocit bezpečia a prsteň na potvrdenie, že sme Jeho milovanými deťmi.

Cez Božie slovo sme objavovali dary a túžby, ktorými nás Boh obdaril a ktoré rozozvučia naše srdcia. Oživujú naše vnútro a vedú nás k životu v plnosti a ľahkosti, čoho sú nám príkladom mnohí svätí. Tým, že každý dokázal objaviť v sebe dar, ktorý doňho Boh vložil. Aj my sme pozvaný objavovať a prijímať život ako dar. Nesnažiť sa napasovať sám seba do určitej formy, vzoru, napríklad aj podľa života niektorého svätca. Svätými sa stávame práve tým, že v každodennosti dokážeme objavovať k čomu nás Boh pozýva v práve danej chvíli cez našu jedinečnosť a originalitu. Na záver sme boli pozvaní kráčať ďalej a vytrvať v modlitbe, sviatostiach, spoločenstve, duchovnom sprevádzaní, ktoré nám pomáhajú objavovať a očisťovať pohľad na nás samých Božou perspektívou.

Čerešničkou bola rozprávka “Deti kráľa”. Vo svojej hĺbke poukazovala na potrebu neustáleho zotrvávania v Božej blízkosti. Mnohokrát sme tak zaneprázdnení zveľaďovaním darov pre nášho Ocka, že si ani neuvedomíme ako ignorujeme Jeho túžbu po stretnutí sa s nami v našom srdci.

Celý čas bol popretkávaný modlitbou ranných chvál, svätou omšou a kázňami o. Janka, chválami a adoráciou. Veľký význam mal pre nás aj čas venovaný osobnému rozhovoru, modlitbe ruženca, či utuženiu vzťahov počas futbalu, alebo obohatenie chvíľ hrou na klavíri o. Jurajom. Poslednú noc sme strávili v intímnom čase s Bohom Otcom, Jeho Synom a s Duchom Svätým v individuálnej adorácii.

Bol to pre nás všetkých veľmi silný čas. Ako to opísala jedna dobrá duša: “Prišla som sem s konkrétnymi očakávaniami. Spravil ale oveľa viac. Išiel do takej hĺbky a tak mocne, viac ako by som si dokázala predstaviť. Odchádzam s plnou náručou darov a milostí, o ktoré by som sa ani sama neodvážila prosiť.”