„Neviem, či viem, čo je to zázrak.“ Týmito slovami privítal pápeža v roku 1990 prezident Československa Václav Havel. Tie isté slová si dovolil použiť v roku 1995 Michal Kováč už ako prezident Slovenskej republiky. A rovnako si ich v duchu opakovala každá sestra komunity uršulínok v Bratislave, keď od 30. júna do 2. júla 1995 mu mohla poskytnúť pohostinstvo v svojom starobylom kláštore. Na druhom poschodí bolo totiž v tom čase sídlo Apoštolskej nunciatúry.
Bolo pol druhej popoludní, keď Ján Pavol II. prekročil prah nášho kláštora, pričom osobitne pozdravil každú jednu sestru. V komunite bolo v tom roku asi 15 členiek, prišla aj provinciálna predstavená Theodata Dopierala OSU z Poľska. Nezabudol pripomenúť, že jedna uršulínka z Poľska (sestra Emília Ehrlichová), jeho spolupracovníčka v Ríme, oslavovala v ten deň svoj sviatok. Pápežovu pozornosť sme mohli vnímať počas celej návštevy. Mal záujem o každého a rád si vypočul všetko, čo mu chceli sestry pri krátkom privítaní povedať.
Na druhom poschodí kláštora sídlila nunciatúra, ktorá sa po vybudovaní vlastnej budovy odsťahovala. V miestach, kde bola kaplnka a jedáleň, má teraz komunita svoju kaplnku. Sv. Ján Pavol II. daroval každej sestre ruženec a komunite kalich na slávenie svätej omše.
Čo však tomu predchádzalo? Asi v januári nám apoštolský nuncius Luigi Dossena povedal o tejto eventualite. Bol prvým nunciom na Slovensku a nunciatúra nebola ešte vystavaná. Pápež u nás? Budú vyhovovať naše priestory? A veľa iných otázok sa nám hmýrilo hlavou, až pokiaľ neprišla oficiálna delegácia z Vatikánu.
Plán sa potvrdil. Jedným z určujúcich prvkov bol napríklad funkčný výťah, ktorý bol už v tejto starej budove inštalovaný. Boli však potrebné aj iné úpravy – vynoviť fasádu na kláštore, očistiť v jedálni fresky z 18. storočia. Táto historická miestnosť slúžila v období totality ako školská jedáleň. Celé obdobie bolo poznačené hlukom prác, prachom i otáznikom – stihne sa to?
Lešenie zložili päť dní pred príchodom pápeža a čistenie fresiek v jedálni sa skončilo v predvečer príchodu. Radosť mali aj žiaci našich bratislavských uršulínskych škôl, lebo vďaka tejto návšteve sa ich prázdniny začali o dva dni skôr. Biskup Dominik Hrušovský pre nich poznamenal, že je to dar od pápeža.
Po príchode Jána Pavla II. do Bratislavy smerovali jeho prvé kroky do Katedrály sv. Martina, kde sa stretol s kňazmi a zasvätenými osobami. Sledovali sme to v televízii a s pápežom sme sa stretli pri vchode do nášho kláštora.
Oficiálne ho privítala naša provinciálna predstavená Consoláta Cíferská a po nej osobitne každá sestra. Spolu s pápežom prišlo do našej jedálne na obed asi 40 kardinálov, biskupov, kňazov a iných pozvaných hostí. Bol piatok a napriek tejto veľkej slávnosti bol bezmäsitý obed. Po krátkom odpočinku odišiel do Nitry, a hoci sa mal vrátiť o pol deviatej večer, dorazil až o takmer dve hodiny neskôr.
V sobotu 1. júla bol veľký deň. O pol ôsmej ráno sme pápeža vyprevádzali do národnej baziliky v Šaštíne. Bol v dobrej forme, hral sa s paličkou, ktorú už v tom čase začal nosiť, ale ešte sa o ňu nemusel stále opierať.
Štyri naše sestry tiež odišli do Šaštína, aby nás reprezentovali medzi tisícmi pútnikov. Ostatné sme zostali pokojne pri televíznych obrazovkách, pretože predpokladaný návrat bol plánovaný na osemnástu hodinu. Ale o 16.40 prišla správa – pápež je pred dverami aj s kardinálmi a niekoľkými biskupmi. V tom čase ešte mobily nefungovali. Bolo treba improvizovať s malým olovrantom. Ján Pavol II. sa v sprievode otca nuncia pobral do svojho apartmánu na krátky oddych, kardináli a biskupi sa cítili ako doma a v jedálni si varili kávičku alebo čaj. Bolo vidieť, že sú unavení, ale z ich tvárí vyžarovala úžasná radosť a pokoj.
Do Primaciálneho paláca mal ísť Ján Pavol II. autom, ale on sa rozhodol ísť peši, keďže je to len pár metrov od kláštora. Obyvatelia boli natlačení pri bariére z Klobučníckej ulice, aby ho aspoň zahliadli. Iní museli zostať len na Námestí SNP, odkiaľ sa ozývali náboženské piesne. Čakali na modlitbu svätého ruženca plánovanú na pol deviatu večer. Z bezpečnostného hľadiska bola celá štvrť uzavretá.
Medzitým sme spolu s pápežským ceremoniárom, arcibiskupom Pierom Marinim dolaďovali všetky potrebné maličkosti na hladký priebeh modlitby svätého ruženca v našom Kostole Panny Márie Loretánskej. Pápež sa ho modlil každú prvú sobotu a vysielal ho aj Vatikánsky rozhlas. Nebolo to inak ani pri pobyte v Bratislave. Večerný program sa však oneskoril.
Pápež z jedálne na 2. poschodí pozdravil ľudí, ktorí vyšli z kostola a počas večere mu pod oknami spievali – na záver i pesničku Dobrú noc, má milá, dobre spi. Slová tejto pesničky sme mu tlmočili ako prianie na dobrú noc. Bol to pre neho náročný deň, ale napriek únave z neho stále vyžarovala neopísateľná radosť, záujem o každého a o všetko. Obdivuhodná bola aj jeho energia dodávajúca odvahu.
Nedeľa 2. júla bola dňom odchodu. Po súkromných raňajkách si ešte našiel čas, aby podpísal našu kroniku či pozdravil učiteľov našej školy. Potom už odišiel do Košíc, aby kanonizoval troch košických mučeníkov, ktorí sú tiež spätí s uršulínkami. Ich pozostatky sú uložené od roku 1785 v uršulínskom Kostole sv. Anny v Trnave.
„Prišiel som, aby som vás povzbudil vo viere“ – to sú tiež jeho slová. Ján Pavol II. nám svojím príkladom úcty k Panne Márii a lásky k Cirkvi, i keď má ľudské prvky, priniesol veľa nádeje pre nás osobne, ako aj pre celú krajinu. Veľmi hlboko sme si uvedomili potrebu vytvárania jednoty, spoločenstva s hlavou – pápežom.
Bolo by veľmi málo, keby jeho pobyt zostal iba spomienkou pri pohľade na pamätné tabule. Znamenal pre nás stretnutie s ním ako s námestníkom Ježiša Krista, stretnutie so svätosťou. To sme ešte netušili, že o pár rokov sa k nemu budeme môcť s celou Cirkvou modliť ako ku kanonizovanému svätému, s ktorým sme sa mohli stretnúť počas pozemského života.
sestry Miriam Latáková, OSU
(text bol uverejnený v Katolíckych novinách)
Dobrodružstvo začína. Aj týmito slovami by sme mohli začať naše zážitky zo Svetových dní mládeže v Lisabone 2023.
Našu skupinu Ursulines Youth Slovakia, teda slovenskú uršulínsku mládež, tvorilo s rôznymi obmenami dovedna 47 členov. A aj vďaka podpore našich sestier a mnohých darcov, sme sa v takomto hojnom počte mohli vydať na našu púť.
V utorok večer, netušiac, čo nás všetko čaká, sme sa stretli celá pútnická skupinka v bratislavskom kláštore, aby sme hneď v skorých ranných hodinách mohli odísť do Ríma. Symbolika sa nezaprela hneď na začiatku. Na túto púť sa prihlásilo presne jedenásť dievčat. Presne toľko spoločníčok zobrala so sebou sv. Uršuľa na jej púť. Sprevádzali nás štyri sestry a páter Jakub Garčár (SJ).
Keď sa zamyslím nad uplynulým polrokom života, tak sa v mojej hlave vynorí slovo vďačnosť. Čím je tento polrok taký jedinečný? Žijem v atypických podmienkach. Mám čas myslieť a tešiť sa. Študovať, obdivovať krásu, spoznávať, veľa načúvať a modliť sa. Nie všetko je celkom ideálne, ak by bolo, to by som už nebola na tomto svete. Trápim sa s angličtinou a vyjadrovanie mojich myšlienok, často filozoficko-psychologicko-etických, mi dá občas riadne zabrať.
Výberové konanie na obsadenie funkcie riaditeľa Spojenej školy sv. Uršule,
Nedbalova 4, 811 01 Bratislava.
Pannu Máriu v Lukášovom evanjeliu sme mali možnosť spoznávať v dňoch 28. – 30. 4. 2023 v Bojničkách.
Duchovnej obnovy sa zúčastnilo 12 mladých žien a tri sestry. Víkendom nás sprevádzal Jakub Garčár, SJ.
Novéna pred slávnosťou sv. Angelzy Merici – našej zakladateľky.
Keď na chodbách nášho kláštora svietilo iba svetlo sviec, za spevu kolied sa stretávali pred kaplnkou dve komunity. Po adorácii a slávnostných vešperách vychádzala z kaplnky komunita s najstaršími sestrami a po schodoch schádzala komunita našich ukrajinských priateľov. Na rukách niesla mama Svetlana malého Romanka a pán Saša niesol v rukách niečo veľké, zjavne ťažké. Dar k Vianociam…
V auguste 2023 sa v Lisabone uskutočnia Svetové dni mládeže. Stretnutie mladých z celého sveta. Chceme umožniť skupine 22 aktívnych mladých ľudí reprezentovať aj našu krajinu. Celý pobyt aj s cestou však stojí 800,- na osobu, spolu nás to teda bude stáť viac ako 17 000,-. Približne polovicu nákladov sme schopní hradiť z vlastných zdrojov a zo zdrojov účastníkov, stále nám však chýba viac ako 8 000,-.
Pri upratovaní našej veľkej jedálne rada počúvam Simu Magušinovú (a so mnou polovica prízemia nášho kláštora :). Mám rada jej pravdivé, hlboké a zároveň jednoduché texty. Raz som sa tak zamýšľala nad tým, aký text by Sima vymyslela na rehoľný život. Čo by na ňom vyzdvihla a ako by ho vnímala.
Túžba putovať na Skalné sanktuárium Božieho Milosrdenstva je to, čo spojilo 10 mladých žien a 5 sestier uršulínok.