V Thajsku od roku 1935 do roku 2003 pôsobila naša misionárka sr. Stanislava Bošnáková. Tu sa venovala pedagogickej činnosti, vyučovala náboženstvo a matematiku, ale aj iné predmety na známej škole Mater Dei Ursulines, naučila sa domorodú reč thajčinu, komunikovala po anglicky a francúzsky. Sestra Stanislava pôsobila 26 rokov v hlavnom meste Bangkoku. Od svojich osemdesiatich rokov prestala sestra Stanislava vyučovať na škole a prakticky až do svojej smrti, do nedožitých 93 rokov, sa zaoberala charitatívnou činnosťou.
V tomto roku 2010 si pripomíname sto rokov od narodenia veľkej misionárky, sestry Stanislavy Bošnákovej, uršulínky, krstným menom Katarína, rodáčky z Bučian pri Trnave. „Tu mám korene“, tak vždy tvrdila pri každej návšteve na Slovensku. Narodila sa 13.2. 1910 ako šiesta z trinástich detí. Tri z detí sa rozhodli ísť duchovnou cestou, jeden ako diecézny kňaz a dve sestry ako uršulínky. Napriek početnej rodine, jej matka sa vedela podeliť aj s tými najbiednejšími, ktorým dávala almužnu. Vyrastala v nábožensky založenej rodine, kde svoju vieru oživovali spoločnou modlitbou a plnením Božích príkazaní.
Svoje misionárske povolanie pociťovala už od malička a chystala sa k „černoškom“ , čo možno bolo aj pod vplyvom rôznych misijných časopisov, ktoré rodina odoberala. Tváre bábik z handričiek natierala na čierno. Čítala knihu o misiách, dúfajúc, že jedného dňa sa aj ona stane misionárkou. Šetrila peniaze, aby mohla pomáhať misijným krajinám. Ako devätnásťročná, po maturite na Učiteľskom ústave sv. Uršule v Trnave, odišla najskôr do Paríža, a keď v roku 1935 zložila večné sľuby, poslali ju na misie do Thajska. Jej duchovný otec ju podporil v tomto zámere a pred vstupom na misie dostala misijnú výchovu prispôsobenú kultúre krajiny a cudziemu jazyku. Tak sa splnila jej dávna túžba šíriť Božie kráľovstvo v tejto budhistickej krajine. Začiatky zaiste neboli ľahké a prišla hneď prvá skúška. Postihla ju choroba – TBC pľúc. Keďže misia bola veľmi chudobná, netrúfali si tam ponechať chorú sestru, ktorá potrebovala liečenie, tak sa rozhodli, že ju pošlú späť do jej rodnej vlasti. Ona sa vrúcne modlila, aby mohla pokračovať v prácach na misiách. Kufre už mala zbalené a so smútkom bola pripravená na odchod z krajiny. Pán Boh však spĺňa každú ľudskú túžbu, ak je to na Jeho slávu. Zdravotný stav sestry Stanislavy sa mimoriadne zlepšil, a tak mohla predsa zostať v Thajsku. Venovala sa pedagogickej činnosti, vyučovala náboženstvo a matematiku, ale aj iné predmety na známej škole Mater Dei Ursulines, kde študovali aj dcéry thajského kráľa. Keď opravovala písomné práce svojich žiačok, tak hovorievala, že vždy počítala vo svojom materinskom jazyku. Inak sa naučila domorodú reč thajčinu, komunikovala aj po anglicky a francúzsky.
V Thajsku existuje päť škôl sv. Uršule. Sestrička Stanislava pôsobila 26 rokov v hlavnom meste Bangkoku. Rozprávala: „Povinná základná škola v Thajsku je len šesťročná, na ňu nadväzuje šesťročné gymnázium, kde uršulínky majú okolo 1 800 žiačok. Thajsko je budhistická krajina, ale školy, ktoré vedú uršulínky, sú tu veľmi populárne a rodičia nám svoje deti radi zveria. V školách vládne rodinná atmosféra . Na hodinách náboženstva sa žiačky delia zvlášť na budhistky a na katolíčky, ale v rámci etickej výchovy dostávajú všetky deti rovnaké informácie o náboženstve tak katolíckom, ako aj budhistickom. Naša škola „ Škola lásky“ je súkromná, celé školné hradia rodičia, ktorým potom časť nákladov môže nahradiť zamestnávateľ. Žiačky v žiadnom prípade nepatria k chudobným, skôr naopak. Prípadné sociálne rozdiely nie sú viditeľné, pretože všetky žiačky musia povinne nosiť uniformy. Na celý rok im stačia dve sukne a tri blúzky z pracieho materiálu, pretože v tropickej krajine treba odevy často prať. Jednotné oblečenie v Thajsku má pevnú tradíciu, dokonca ani vysokoškoláci nesmú chodiť v tričkách, či v pestrých košeliach. Aj pre univerzitu platí etiketa obliekania – biela blúzka alebo košeľa,“ zdôrazňovala sestra Stanislava. A pokračovala: „Každý piatok, po poslednej vyučovacej hodine, všetky deti, od tých najmenších až po najstaršie, robia dobročinnú zbierku. To, čo ušetrili na svojom týždennom vreckovom, venujú svojim chudobným bračekom a sestričkám. 1800 žiačok zvyčajne nazbiera okolo 5 000 bahtov (približne 170 eur ). Nie je to veľa, ale dôležitý je výchovný moment. Oveľa viac dostane škola na dobročinné účely od rodičov a od najrôznejších darcov“. Aj zo Slovenska sa posielali poštové známky, ktoré sestra Stanislava predávala. Zo zisku mohla financovať vzdelávanie jedného chudobného dievčaťa.
V hlavnom meste Thajska, Bangkoku, okrem oficiálnych 6 miliónov obyvateľov, žijú ďalšie státisíce ľudí v prímestských slumoch, v obydliach z plechov, lepenky a igelitu. V jednej z takýchto chudobných štvrtí zriadila škola Mater Dei škôlku . Poskytujú tu deťom základnú hygienu a stravu, aby ich matky mohli pracovať, a aby ich starší súrodenci, ktorí ich opatrovali, mohli chodiť do školy. Do tejto škôlky prichádzajú pravidelne pomáhať aj žiačky školy. Od 6. ročníka majú raz týždenne popoludní na programe sociálnu prácu. Navštevujú aj detské domovy, domovy pre dôchodcov, ústavy pre postihnuté deti.
Škola Mater Dei si „ adoptovala“ aj dvanásť malých škôl z najchudobnejších horských oblastí v zahraničí. Týmto svojim „ chudobným bračekom a sestričkám“ posielajú dievčatá z Bangkoku svoje dary a raz ročne sa za nimi vyberú na výlet. Býva to silný zážitok pre obe strany.
Od svojich osemdesiatich rokov prestala sestra Stanislava vyučovať na škole a prakticky až do svojej smrti, do nedožitých 93 rokov, sa zaoberala charitatívnou činnosťou.
Obyvatelia horských oblastí Thajska žijú často vo veľkej chudobe a nevládzu uživiť viacero detí. A tak mnohé z nich, po ukončení povinných šiestich tried, začínajú pracovať. Ešte pred záverom školského roka( ten býva 15.marca ) sa do odľahlých oblastí vyberajú agenti, ktorí navštevujú rodiny dievčat končiacich povinnú školskú dochádzku. Sľubujú im prácu v reštauráciách a dokonca dávajú rodičom i zálohy. Takto predané dvanásť- trinásťročné dievčatá( ale i chlapcov ) potom agenti ponúkajú zahraničným turistom, napriek tomu, že prostitúciu maloletých v krajine zákon zakazuje. Deti držia pod zámkom ako otrokov, bez možnosti písomného kontaktu s rodinou. Nejedno z nich doplatí chorobou, rastie medzi nimi úmrtnosť na AIDS…
Snahou sociálnych pracovníčok zo školy Mater Dei je predbiehať takýchto agentov a pôsobiť na rodiny, aby nepredávali svoje deti. Ako alternatívu im ponúkajú možnosť umiestniť dievčatá v zariadení, kde im poskytnú aj stravu a umožnia im získať vzdelanie. Škola, kde sestra Stanislava pôsobila, zriadila a financuje dva takéto domovy. Hovorievala: „Vždy sa dá robiť niečo užitočné….“
Pri svojej prvej návšteve na Slovensku v roku 1968, po takmer štyridsiatich rokoch, sa zvítala so svojimi najbližšími. Ktosi sa jej spýtal, či nezabudla svoju materinskú reč. Odpovedala: „ Písala som predsa listy a čítala Roháč ( tam nebola politika), to, čo mi z domu posielali, boli komunistické časopisy. Posielali mi aj Katolícke noviny, “ dodáva na vysvetlenie.
V roku 1950 pobudla síce v Európe desať mesiacov na tretej probácii v Ríme, ale na Slovensko neprišla. Bolo by to v tej dobe nerozumné, pretože práve prebiehala násilná likvidácia kláštorov a nemohla by sa vrátiť. Jej staršia sestra Mária, sestra Augustína, bola už vo väzení a tiež jej traja bratia .
Pri svojich ďalších návštevách v rokoch 1981, 1987 a 1997, na ktorých ju sprevádzala jej neter, sestra uršulínka Desponzáta Bošňáková, sa stretávala okrem spolusestier zo Slovenska a z Čiech aj s misijnými horliteľmi a priateľmi, poskytovala rôzne prednášky o misiách pomocou diapozitívov a fotografií, aby tak priblížila život v tejto exotickej krajine. Vyzývala k modlitbe a k obeti pre šírenie Božieho kráľovstva.
Pri návšteve v roku 1981 oslávila v Kostolnej – Záriečí pri Trenčíne 50. výročie svojich svätých sľubov. Tento deň bol v prvom rade vzácny po duchovnej stránke, kde si obnovila svoje sľuby pri sv. omši, ktorú celebroval je rodný brat vdp. Rudolf. Tento deň, 5. december 1981, bol mimoriadnym dňom pre ňu aj pre jej súrodencov. Po prvý aj po posledný krát sa na pár hodín stretli všetci žijúci súrodenci. Nechýbala ani sestra Agneša z Argentíny. Takáto chvíľa sa už nikdy nezopakovala, i keď sa usporadúvali rôzne rodinné slávnosti. Kto chýbal, bol brat Augustín, ktorý ich predišiel do večnosti v roku 1967 a dvaja malí súrodenci, ktorí sú už v nebi.
Pri svojej poslednej návšteve na Slovensku oslávila svoje 90. narodeniny, kde mohla odprevadiť do večnosti svoju rodnú sestru uršulínku, sestru Augustínu, ktorá zomrela v 98. roku života a v 76. roku svojej rehoľnej profesie. Sestra Stanislava si želala dokončiť svoj život v Thajsku, ako hovorievala, „vo svojej milovanej misii“. Pred návratom do Thajska ju ešte čakalo jedno veľké prekvapenie. Jej brat Mons. Rudolf Bošnák, exrektor nitrianskeho kňazského seminára, jej vybavil púť do Ríma v tomto jubilejnom roku, kde sa mohla osobne stretnúť so svätým otcom Jánom Pavlom II . To bola jej posledná cesta na Slovensko. Niekedy prejavovala veľkú túžbu, aby mala na misiách nástupníčku, ale zatiaľ sa tak nestalo. Pevne veríme, že Boh aj túto jej silnú túžbu raz splní. Veď u Boha nič nie je nemožné.
Veni sponza Christi – Poď, Kristova nevesta a prijmi korunu, ktorú ti Pán pripravil naveky.
Sestra Stanislava sa narodila pre večnosť 18. januára 2003 vo veku 93 rokov.
Často hovorievala: „Som šťastná“.
A teraz je šťastná u Pána,
ktorému zasvätila celý svoj život v službe blížnym.
sr. Tadea Nádaská, OSU
Dobrodružstvo začína. Aj týmito slovami by sme mohli začať naše zážitky zo Svetových dní mládeže v Lisabone 2023.
Našu skupinu Ursulines Youth Slovakia, teda slovenskú uršulínsku mládež, tvorilo s rôznymi obmenami dovedna 47 členov. A aj vďaka podpore našich sestier a mnohých darcov, sme sa v takomto hojnom počte mohli vydať na našu púť.
V utorok večer, netušiac, čo nás všetko čaká, sme sa stretli celá pútnická skupinka v bratislavskom kláštore, aby sme hneď v skorých ranných hodinách mohli odísť do Ríma. Symbolika sa nezaprela hneď na začiatku. Na túto púť sa prihlásilo presne jedenásť dievčat. Presne toľko spoločníčok zobrala so sebou sv. Uršuľa na jej púť. Sprevádzali nás štyri sestry a páter Jakub Garčár (SJ).
Keď sa zamyslím nad uplynulým polrokom života, tak sa v mojej hlave vynorí slovo vďačnosť. Čím je tento polrok taký jedinečný? Žijem v atypických podmienkach. Mám čas myslieť a tešiť sa. Študovať, obdivovať krásu, spoznávať, veľa načúvať a modliť sa. Nie všetko je celkom ideálne, ak by bolo, to by som už nebola na tomto svete. Trápim sa s angličtinou a vyjadrovanie mojich myšlienok, často filozoficko-psychologicko-etických, mi dá občas riadne zabrať.
Výberové konanie na obsadenie funkcie riaditeľa Spojenej školy sv. Uršule,
Nedbalova 4, 811 01 Bratislava.
Pannu Máriu v Lukášovom evanjeliu sme mali možnosť spoznávať v dňoch 28. – 30. 4. 2023 v Bojničkách.
Duchovnej obnovy sa zúčastnilo 12 mladých žien a tri sestry. Víkendom nás sprevádzal Jakub Garčár, SJ.
Novéna pred slávnosťou sv. Angelzy Merici – našej zakladateľky.
Keď na chodbách nášho kláštora svietilo iba svetlo sviec, za spevu kolied sa stretávali pred kaplnkou dve komunity. Po adorácii a slávnostných vešperách vychádzala z kaplnky komunita s najstaršími sestrami a po schodoch schádzala komunita našich ukrajinských priateľov. Na rukách niesla mama Svetlana malého Romanka a pán Saša niesol v rukách niečo veľké, zjavne ťažké. Dar k Vianociam…
V auguste 2023 sa v Lisabone uskutočnia Svetové dni mládeže. Stretnutie mladých z celého sveta. Chceme umožniť skupine 22 aktívnych mladých ľudí reprezentovať aj našu krajinu. Celý pobyt aj s cestou však stojí 800,- na osobu, spolu nás to teda bude stáť viac ako 17 000,-. Približne polovicu nákladov sme schopní hradiť z vlastných zdrojov a zo zdrojov účastníkov, stále nám však chýba viac ako 8 000,-.
Pri upratovaní našej veľkej jedálne rada počúvam Simu Magušinovú (a so mnou polovica prízemia nášho kláštora :). Mám rada jej pravdivé, hlboké a zároveň jednoduché texty. Raz som sa tak zamýšľala nad tým, aký text by Sima vymyslela na rehoľný život. Čo by na ňom vyzdvihla a ako by ho vnímala.
Túžba putovať na Skalné sanktuárium Božieho Milosrdenstva je to, čo spojilo 10 mladých žien a 5 sestier uršulínok.
Počas jesenných prázdnin sa stretli sestry zo všetkých komunít na provinciálnej konferencii v Suchej nad Parnou, kde sme mali možnosť svojou prítomnosťou rozveseliť aj naše najstaršie sestry.
15. októbra 2021 začalo celosvetové dobrodružstvo uršulínskych škôl. Boli sme pozvaní, aby sme spolu so všetkými uršulínskymi školami na svete odpovedali na výzvu sv. Otca Františka a pozreli sa na to, čo môžeme spoločne robiť, aby náš svet bol krajším a lepším. Na túto výzvu sme s radosťou odpovedali. Slovensko reprezentovalo naše Gymnázium Angely Merici v Trnave a zo začiatku aj Spojená škola sv. Uršule v Bratislave.
“Strava pravidelná, pomazánky vynikajúce.” Aj tak by sa dala v krátkosti vyjadriť víkednovka, ktorú sme uplynulý víkend prežili. My sme však išli na hlbinu. Ústrednou témou nášho spoločného času bolo Otcovo srdce a úryvok zo Sv. Písma Jn 10,10 (“Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali života aby ho mali hojnejšie.”).