Svoje misionárske povolanie pociťovala už od malička a chystala sa k „černoškom“ , čo možno bolo aj pod vplyvom rôznych misijných časopisov, ktoré rodina odoberala. Tváre bábik z handričiek natierala na čierno. Čítala knihu o misiách, dúfajúc, že jedného dňa sa aj ona stane misionárkou. Šetrila peniaze, aby mohla pomáhať misijným krajinám. Ako devätnásťročná, po maturite na Učiteľskom ústave sv. Uršule v Trnave, odišla najskôr do Paríža, a keď v roku 1935 zložila večné sľuby, poslali ju na misie do Thajska. Jej duchovný otec ju podporil v tomto zámere a pred vstupom na misie dostala misijnú výchovu prispôsobenú kultúre krajiny a cudziemu jazyku. Tak sa splnila jej dávna túžba šíriť Božie kráľovstvo v tejto budhistickej krajine. Začiatky zaiste neboli ľahké a prišla hneď prvá skúška. Postihla ju choroba – TBC pľúc. Keďže misia bola veľmi chudobná, netrúfali si tam ponechať chorú sestru, ktorá potrebovala liečenie, tak sa rozhodli, že ju pošlú späť do jej rodnej vlasti. Ona sa vrúcne modlila, aby mohla pokračovať v prácach na misiách. Kufre už mala zbalené a so smútkom bola pripravená na odchod z krajiny. Pán Boh však spĺňa každú ľudskú túžbu, ak je to na Jeho slávu. Zdravotný stav sestry Stanislavy sa mimoriadne zlepšil, a tak mohla predsa zostať v Thajsku. Venovala sa pedagogickej činnosti, vyučovala náboženstvo a matematiku, ale aj iné predmety na známej škole Mater Dei Ursulines, kde študovali aj dcéry thajského kráľa. Keď opravovala písomné práce svojich žiačok, tak hovorievala, že vždy počítala vo svojom materinskom jazyku. Inak sa naučila domorodú reč thajčinu, komunikovala aj po anglicky a francúzsky.
V Thajsku existuje päť škôl sv. Uršule. Sestrička Stanislava pôsobila 26 rokov v hlavnom meste Bangkoku. Rozprávala: „Povinná základná škola v Thajsku je len šesťročná, na ňu nadväzuje šesťročné gymnázium, kde uršulínky majú okolo 1 800 žiačok. Thajsko je budhistická krajina, ale školy, ktoré vedú uršulínky, sú tu veľmi populárne a rodičia nám svoje deti radi zveria. V školách vládne rodinná atmosféra . Na hodinách náboženstva sa žiačky delia zvlášť na budhistky a na katolíčky, ale v rámci etickej výchovy dostávajú všetky deti rovnaké informácie o náboženstve tak katolíckom, ako aj budhistickom. Naša škola „ Škola lásky“ je súkromná, celé školné hradia rodičia, ktorým potom časť nákladov môže nahradiť zamestnávateľ. Žiačky v žiadnom prípade nepatria k chudobným, skôr naopak. Prípadné sociálne rozdiely nie sú viditeľné, pretože všetky žiačky musia povinne nosiť uniformy. Na celý rok im stačia dve sukne a tri blúzky z pracieho materiálu, pretože v tropickej krajine treba odevy často prať. Jednotné oblečenie v Thajsku má pevnú tradíciu, dokonca ani vysokoškoláci nesmú chodiť v tričkách, či v pestrých košeliach. Aj pre univerzitu platí etiketa obliekania – biela blúzka alebo košeľa,“ zdôrazňovala sestra Stanislava. A pokračovala: „Každý piatok, po poslednej vyučovacej hodine, všetky deti, od tých najmenších až po najstaršie, robia dobročinnú zbierku. To, čo ušetrili na svojom týždennom vreckovom, venujú svojim chudobným bračekom a sestričkám. 1800 žiačok zvyčajne nazbiera okolo 5 000 bahtov (približne 170 eur ). Nie je to veľa, ale dôležitý je výchovný moment. Oveľa viac dostane škola na dobročinné účely od rodičov a od najrôznejších darcov“. Aj zo Slovenska sa posielali poštové známky, ktoré sestra Stanislava predávala. Zo zisku mohla financovať vzdelávanie jedného chudobného dievčaťa.
